Etnologička: Mnohí arizátori chceli po páde socializmu reštituovať aj ukradnutý arizovaný majetok.

Ľudový antisemitizmus u nás nezmizol ani po porážke fašizmu. Na Slovensku čelili povojnovým pogromom dokonca aj obete vracajúce sa z nacistických koncentrákov. No a po zrútení socializmu, sa zasa v reštitúciách domáhali majetku ukradnutého Židom bývalí arizátori. Akú pamäťovú stopu v nás teda zanechal vojnový Slovenský štát a pripúšťame si zodpovednosť za arizácie či deportácie? Slovensko si pred pár dňami pripomenulo jednu z najtemnejších kapitol našich moderných dejín - vznik vojnovej Slovenskej republiky pod vedením prezidenta a šéfa vládnej Hlinkovej strany (HSĽS) Jozefa Tisa.  Čo o tomto období vojnového závetria, zdanlivého blahobytu, ale najmä rasistickej perzekúcie, antisemitských arizácii a následných deportácií Slovenskych Židov (no aj Rómov) do nacistických koncentrákov kde boli títo naši spoluobčania masovo vyvražďovaní? Akú pamäťovú stopu táto skúsenosť masovej spoluúčasti na genocíde svojho vlastného obyvateľstva v našom kolektívnom vedomí i podvedomí zanechala a: Sme vôbec schopní, ale najmä ochotní si pripustiť, že v tomto prípade sme naozaj neboli obeťou dejín, ale naopak, boli sme neraz aktívnymi spoluúčastníkmi masového Zla? Aktuálny prieskum zorganizovaný Nadáciou otvorenej spoločnosti, Dokumentačným strediskom holokaustu, IVO a v spolupráci s Historickým ústavom SAV, ukázal, že povedomie o tejto našej doslova dejinnej škvrne rastie, stále je tu však až dramaticky vysoké percento tých, čo o arizáciách, ktoré sa tu diali prakticky v každom meste a v ktorom participovali i mnohí naši predkovia, nevedia prakticky skoro nič.  No a samotný vojnový štát si dokážu personálne prepojiť maximálne tak s jeho “vodcom” Jozefom Tisom. A aby toho nebolo málo na zamyslenie, ešte aj z tých, ktorí čosi tušia, si celá jedna tretina spája Tisa s rolou akéhosi údajného záchrancu Židov, nie jeho skutočnou historickou zodpovednosťou za arizácie či deportácie páchaných štátom, ktorému prezidentoval, a v ktorom bol i šéfom kľúčovej vládnej strany HSĽS. No a možno i nevyrovnanie sa s týmto podhubím napokon viedlo k viacerým povojnovým pogromom, ktoré u nás bol spáchané dokonca i voči obetiam vracajúcim sa z nacistických koncentrákov. Akoby sme namali zažité a precítené, že sa to týkalo ľudských práv našich susedov, a to žijeme aj dnes. My to ale neučíme deti ako vzorce správania sa, dodáva Monika Vrzgulová. Ako to, že tak málo vieme o tom, kým sme boli a kým možno ešte stále aj sme? Prečo sa mnohí starí rodičia nechceli deliť so svojimi vnúčatami o príbehy, ktoré zažili za vojnového Slovenského štátu a aké medzigeneračné vzorce správania sa teda chtiac či nechtiac prenášame z týchto čias až do súčasnosti? A prečo je vlastne tak dôležité o tom poctivo a pravdivo hovoriť a čeliť zrkadlu, ktoré nám nastavujú naše vlastné dejiny? Témy a otázky pre etnologičku z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV Moniku Vrzgulovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.