Jozef Mihalkovič 1. časť (16.8.2026 16:58)

1.časť: Je zima a báseň stuhla Autori trnavskej skupiny (Ján Ondruš, Ján Stacho, Jozef Mihalkovič, Ľubomír Feldek a Ján Šimonovič), vstupujúci do literatúry v druhej polovici 50.rokov, vychádzali zo svojho jasne sformulovaného programu. Všetci uvedení básnici si na pozadí značnej časti dobovej produkcie uvedomovali, že bez konkrétnej zmyslovej skúsenosti - zmyslovosti v celej jej rozmanitosti v podobe videnia, hmatania, dotykov a hybnosti, zostane poézia len zhlukom tradičným poetických, či v horšom prípade ideologických fráz. Zo všetkých členov skupiny mal k hmatateľnej skutočnosti najbližšie práve Jozef Mihalkovič. K zobrazenie tej najskutočnejšej skutočnosti si pomáhal základnými piliermi, ktoré mu poskytlo detstvo: rodný kraj, rodina, pracovné prostredie cementárne, jabloň pred kostolom a hlavne konkrétni ľudia. Jeho autorské gesto sa výrazne prejavilo už v debutovej zbierke Ľútosť (1962), ale predovšetkým v zbierke Zimoviská (1965), azda najzásadnejšej z autorovho katalógu a jednej z najdôležitejších v celej slovenskej poézii 60.rokov. Mihalkovič ladí svoje básne tak, aby čitateľa navrátil k určitej harmónii, no pri čítaní týchto zbierok možno nájsť nemálo miest zahalených určitým tajomstvom. „Tajomstvo? Naozaj je to slovo zapadajúce do literatúry 60.rokov.“ Fedor Matejov Autor: Róbert Šedivý Respondent: Fedor Matejov, CSc. Interpret: Alfréd Swan Hudobná dramaturgia: Matej Haász Zvuk: Peter Daniška