„Mám strach z narastajúceho antisemitizmu, desí ma, že sa tu opäť vracia hnev voči Židom“, tvrdí Jana Shemesh z Izraela (RánoNahlas)

„To je jeden z tých dní, keď si budete vždy presne pamätať, čo ste robili“, tak reaguje na sobotu, siedmy október. Besnenie medzi radikálmi Hamasu a Izraelom má mesiac. Po prvotných zverstvách radikálov prišla odveta – bombardovanie a pozemná operácia Izraela. Obe za sebou zanechávajú smrť, bolesť a spravodlivý hnev odplaty zo strany pozostalých...a opäť len zárodky ďalších konfliktov. Posledný víkend eskaloval ešte aj do hrozby použia atómovej bomby na vyhladenie Gazy, ako neprípustný a zavrhnutia hodný výkrik radikála vo svojej vláde ho okamžite odsúdil premiér Netanjahu. A hoci sme v našich stredoeurópskych končinách konfrontovaní najmä s vojnovým spravodajstvom tohto konfliktu, krajinu musí žiť a pracovať, aby mohla ísť ďalej. Čo urobil 7. október s Izraelom, ktorý je už pre svoju históriu odkázaný na spolunažívanie židov a arabov? Téma pre Janu Shemesh, slovenskú novinárku, ktorá si Izrael zvolila za svoj druhý domov. „O pol siedmej ráno nás zo spánku strhla siréna. A hoci sme si spočiatku mysleli, že sa susedom len omylom spustil alarm, o chvíľu sme pochopili – pre špecifiskosť toho zvuku – že sú to sirény. S manželom a dcérou sme utekali do našej tzv. bezpečnej izby, ktorú máme v byte“, rozpráva novinárka a prozaička Jana Shemesh. Podľa jej rozprávania boli doslova nalepení na televízor a s postupujúcim časom začali chápať, že „sa deje niečo hrozné, bezprecedentné, čo sme nikdy nezažili“. Ako šok prežívali fakt, že radikálom Hamasu sa podarilo preniknúť cez hraničnú bariéru a napáchať prvotné zverstvá, ktorých rozsah a krutosť začali naplno vychádzať najavo až s postupujúcim časom. Podvedomý strach prichádzal aj z faktu, že epicentrum vyčíňania radikálov bolo relatívne blízko, ani nie sto kilometrov vzdušnou čiarou. Odísť či zostať?Ak sa otázkou o možnom vycestovaní z Izraela Jana a jej rodina zaoberali pred konfliktom, aktuálna vojna a jej následky najmä v podobe narastajúceho antisemitizmu na Západe tieto úvahy zastavili. „K úvahám o vycestovaní nás ešte pred vojnou viedla slabnúca demokracia, po vojne však túto možnosť vôbec nezvažujeme. Máme strach z narastajúceho antisemitizmu, ktorý vidíme na Západe“, vysvetľuje Jana. „Neviem si predstaviť, že moja dcéra by študovala niekde na západnej univerzite a niekto ju tam – a poviem to veľmi škaredo – opľuval za to, že je Izraelčanka alebo Židovka. To je pre mňa neprijateľné!“, dopĺňa. Za hrozný označuje novinárka Jana Shemesh fakt, že v 21. storočí dostávajú Izralčania od svojej vlády výstrahy, aby zvažovali cesty do zahraničia. A ak už do zahraničia cestujú, aby nehovorili po hebrejsky. Aby nemali na hlavách jarmulky, nenosili retiazky z Dávidovou hviezdou, podľa ktorých by boli identifikovateľní. „To mi príde hrozné“, hovorí Shemesh. Napriek vojne sa život v Izraeli nezastavil. Ako sa však prejavuje aj v tých najbežnejších situáciách? Aj na to nájdete odpovede v rozhovore s Janou Shemesh. Hovoriť o radosti jej príde v tomto čase nepatričné, teší sa už z faktu, že nemusia riešiť situácie, ktorým sú vystavení v Izraeli mnohí.„Máme priateľov a známych, ktorí prakticky denne chodili na pohreby. Mám priateľky a tiež sú to spolužiaci môjho muža, ktorých deti už sú v armáde. A tí zas chodia na pohreby svojich priateľov. To sú dvadsaťročné – použijem to slovo – deti“, rozpráva Jana. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.