Našej spoločnosti chýba spoločný príbeh. Nevieme sa zhodnúť ani na základoch toho, kto sme, tvrdí Hugo Gloss.

Slovenská spoločnosť zápasí s obrovskou mierou nedôvery. Neveríme si navzájom a nedôverujeme ani kľúčovým politickým inštitúciám. Tie čísla sú alarmujúce, ale berme to ako výzvu, hovorí výskumník inštitútu DEKK Hugo Gloss. "Celé sa to točí okolo toho, či máme spoločný cieľ a zdieľanú identitu - že vieme, kto sme, čo chceme a kam kráčame." Dum spero, spiro, teda: Kým dúfaš, dýchaš. Dôvera je základným predpokladom akéhokoľvek funkčného spoločenstva i každej zmysluplnej spoločnosti. Slovensko však zachvátil vírus hlbokej a čoraz viac sa šíriacej nedôvery. Potvrdzuje to i aktuálny prieskum inštitútu sociálnej kohézie DEKK podľa ktorého len niečo vyše 20 percent respondentov deklarovalo, že iným ľuďom sa dá veriť. V prípade mladých sú čísla ešte horšie. Paradoxne, najväčšou nedôverou a obozretnosťou netrpia najmenej vzdelaní a najchudobnejší, ale ľudia, u ktorých sa ambície a predstavy o tom, ako by mali žiť, zrazili s realitou či ich vlastnými schopnosťami a predpokladmi. No a v rámci všetkých meraných inštitúcií v dôvere bodovali vedci a vedecké inštitúcie. Naopak ti, ktorí nám tak radi hovoria do života - teda politické inštitúcie, si vyslúžili najmenšiu dôveryhodnosť.Slovensku však chýba nielen dôvera, ale aj spoločný príbeh, teda niečo zásadné, na čom by sme sa ako spoločnosť dokázali zhodnúť - o tom, kto sme, kam smerujeme a čo vlastne chceme. Stali sme sa priestorom obývaným akýmisi vzájomne súperiacimi modernými kmeňmi.Funkčné spoločnosti sú tie, kde ľudia sadia stromy, v tieni ktorých nikdy nebudú sedieť. Teda, že ja dnes robím také rozhodnutia, z ktorých nebudem benefitovať ja, ale až moje deti a ich deti - teda, že viem, že to nie je iba o mne, ale celý ten príbeh je väčší, hovorí Hugo Gloss.Kto tu teda komu nedôveruje a prečo? Kam táto vysoká miera nedôvery môže viesť a ako sa s takto vzájomne si neveriacimi Tomášmi dá vybudovať akékoľvek zmysluplne fungujúce spoločenstvo? Nakoľko sa táto nedôvera vzájomne preplieta s frustráciou a rastúcou polarizáciou a koľko z toho má na rováši štát a jeho inštitúcie, ktoré opakovane zlyhávali v plnení spoločenského kontraktu a plnení vlastných sľubov a záväzkov? No a napokon, ako sa vydať na cestu hľadania a nachádzania vzájomných mostov, najmenších možných spoločných menovateľov a obnovovania tak prepotrebnej dôvery? Ráno Nahlas s výskumníkom z inštitútu sociálnej kohézie DEKK Hugom Glossom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.