Za generálnym štrajkom v Novembri’89 boli štyri dekády teroru komunistov a šikovní aktivisti, nie politici, tvrdí Ladislav Snopko

Prelomový moment Nežnej revolúcie i triumf občianskych iniciatív proti komunistickému režimu. Hodnotenia, ktoré historici spájajú s generálnym štrajkom z Novembra’89. Po udalostiach zo 17. novembra z Pražskej národní třídy, kde sa ukázala neľudská tvár policajných obuškov proti študentom, tu bol 27. november. Vtedy vyšlo do ulíc 75 percent fabrík a závodov, a tiež škôl. Ďalší si zo solidarity krátili pracovný čas. Na dve hodiny vtedy stíchli stroje a výrobné pásy a život krajiny sa presunul do ulíc a námestí, aby dal vtedajším mocným signál, že nespokojnosť s režimom dokáže zastaviť aj ekonomiku. Už dva dni na to z Ústavy vypadol článok 4 o vedúcej úlohe komunistickej strany. A mesiac na to už na čele bývalej Československej socialistickej republiky stál niekdajší prísne strážený a internovaný disident Václav Havel. Téma generálneho štrajku tu ožíva opäť. Otvára ju opozícia. Mieri pritom na vládne snahy takmer trojmiliardovej konsolidácie, pričom vláda nekonsoliduje seba – ako zaznieva z opozičných vôd. Je krajina v stave, aby sa dokázala zmobilizovať podľa vzoru spred štvrťstoročia? A sú tu paralely, ktoré by téme dávali silu? Otázky pre Ladislava Snopka, dramaturga námestí Novembra’89, niekdajšieho disidenta a neskôr aj ministra kultúry. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.