Čerstvé Ovocie_FM

Linda vyštudovala architektúru a urbanizmus, no jej tvorba sa postupne presunula do omnoho intímnejšieho meradla – k deťom, kresbe, hre, emóciám a prvým skúsenostiam so svetom. Pod značkou byHANA začala vytvárať premyslené edukatívne produkty, ktoré nevznikali ako biznis plán, ale z každodenného pozorovania vlastných detí. V jej práci sa stretáva citlivosť architektky, jednoduchosť grafickej dizajnérky a potreba vytvárať veci, ktoré majú zmysel. Od plagátov a pracovných zošitov sa postupne dostáva až k výstavám, kde sa deti učia orientovať nielen v priestore, ale aj vo vlastných pocitoch.

Ivana pracuje s odevom spôsobom, ktorý nie je úplne samozrejmý. Nezačína strihom ani hotovou predstavou kolekcie, ale skôr materiálom, gestom a tým, čo jej dáva zmysel v danom momente. V jej tvorbe sa stretáva kresba, textil aj osobná pamäť, pričom každý projekt je skôr samostatným výstupom než súčasťou pevne definovaného systému. V rozhovore sa vracia k momentom, ktoré ju formovali – od prvých pochybností počas štúdia, cez experimentálnu diplomovú kolekciu až po aktuálny projekt 15:85, v ktorom si nastavuje vlastné tempo aj spôsob práce.

Alex nevstupuje do média fotografie cez jej technikú stránku ani ambíciu vytvárať dokonalé obrazy. Jej cesta k nej vedie cez potrebu rozumieť – sebe, telu aj vzťahom, ktoré nás formujú. Vo svojich fotografiách nehľadá estetickú čistotu, ale momenty, ktoré sú živé, nedokončené a pravdivé. Pohybuje sa medzi dokumentom, módou aj osobnou výpoveďou, no v každom z týchto prostredí si zachováva vlastný prístup: citlivý, intuitívny a založený na dôvere. Tento profil sleduje jej cestu od prvých kresieb až po súčasnú tvorbu, v ktorej sa fotografia stáva skôr priestorom než výsledkom – miestom, kde sa veci dejú, stretávajú a menia.

Tatianina cesta k umeniu neviedla cez klasické predstavy o talente či tvorbe, ale cez postupné objavovanie toho, čo znamená premýšľať, vnímať a byť prítomná. Od pôvodne jasne nalinkovanej dráhy medicíny sa dostáva k intermédiám, kde sa namiesto odpovedí učí klásť otázky – o tele, čase aj vzťahoch medzi ľuďmi. V jej tvorbe sa postupne prepoja performancia, text aj osobná skúsenosť, ktoré sa neskôr transformujú do situácií otvorených pre druhých. Umenie pre ňu prestáva byť výpoveďou a stáva sa priestorom – miestom, kde sa veci dejú, zdieľajú a prežívajú. Tento profil predstaví jej cestu od prvých intuitívnych rozhodnutí až po neskoršiu tvorbu, v ktorej zohrávajú kľúčovú úlohu prítomnosť, starostlivosť a jemná, no presná práca s pozornosťou.

Karina patrí k autorkám, ktoré nefotografujú svet zvonka, ale zvnútra. Jej obrazy nevznikajú z odstupu ani z potreby pomenovať veľké témy za každú cenu, ale z blízkosti, dôvery a každodenného prežívania. V jej fotografiách sa stretávajú priateľstvá, komunity, samota, rodina aj priestory, ktoré si človek nesie v sebe ešte dlho po tom, čo fyzicky zaniknú. V tomto profile si predstavíme jej cestu od prvých intuitívnych fotení cez formovanie vlastného rukopisu až po ziny a dlhodobé dokumentovanie vzťahov, ktoré sa v jej tvorbe menia na krehký, no presný archív toho, čo bolo skutočné.

Tvorba Matucha sa na prvý pohľad môže javiť ako hra medzi obrazom, písmom a mestom. No čím dlhšie ju divák hrá, tým viac začne byť jasné, že nejde len o vizuálny štýl, ale o spôsob uvažovania. Od kresieb v zošitoch cez graffiti až po murály, magnetky či drobné zásahy do priestoru sa jeho práca neustále pohybuje medzi kontrolou a náhodou, medzi tým, čo vzniká v ateliéri, a tým, čo sa deje až vonku. V tomto profile sa postupne odkrýva, ako sa z potreby kresliť stal jazyk, ktorý dnes funguje naprieč médiami a prečo je pre Matucha dôležitejšie to, čo sa s dielom deje potom, než samotný moment jeho vzniku.

Alex patrí k autorom, ktorých tvorba sa nedá rozdeliť na jednotlivé disciplíny. Pod menom LexxBrush pretvára oblečenie cez airbrush ako živý, intuitívny proces, zatiaľ čo ako 44lex prenáša rovnakú energiu do hudby. Obe polohy pritom nevznikajú oddelene, ale ako súčasť jedného sveta, ktorý sa formuje medzi ateliérom, ulicou a komunitou okolo neho. V nasledujúcom profile si predstavíme jeho cestu od rodinného zázemia a prvých kresieb až po vznik značky, ktorá nefunguje ako klasický brand, ale ako otvorený systém – postavený na procese, nedokonalosti a prirodzenej potrebe tvoriť.

Žofia patrí k autorkám, ktoré nevnímajú maľbu len ako zachytenie motívu, ale ako priestor premýšľania. Vo svojej tvorbe sa dlhodobo pohybuje medzi krajinou a samotným obrazom – medzi horizontom, diaľkou, horou či oceánom a otázkou, ako sa tieto skúsenosti dajú preniesť do vrstvy, materiálu, rámu či skla. V tomto profile sledujeme jej cestu od detstva s farbičkami a športu cez štúdium na VŠVU, zahraničné stáže a objavovanie nových médií až po súčasnú maliarsku prax, v ktorej sa fyzická práca ruky prepája s presným uvažovaním o tom, kde obraz začína, kde končí a čo všetko môže niesť.

Adam patrí k dizajnérom, ktorých práca sa pohybuje na hranici medzi vizuálnou kultúrou, dátami a priestorom. V jeho projektoch sa grafický dizajn stretáva s informačnými systémami, výstavnou architektúrou aj umeleckým prostredím. Či už ide o diplomový projekt skúmajúci dôveryhodnosť digitálnych dôkazov, vizualizáciu mestských dát vo výstave Poznáš Bratislavu? alebo grafický dizajn pre súčasné umelecké projekty, vždy sa vracia k podobnej otázke: ako spraviť komplexné veci čitateľnými bez toho, aby stratili svoju hĺbku. V tomto profile budeme sledovať jeho cestu od prvých kresieb a experimentov na strednej škole cez módny projekt MALLUM a skúsenosť zo štúdia Studio Najbrt až po štúdium informačného dizajnu na Design Academy Eindhoven. Postupne sa ukazuje, že Adamova práca nie je len o forme, ale najmä o štruktúre – o hľadaní spôsobov, ako prekladať dáta, systémy a priestory do vizuálneho jazyka, ktorému dokáže porozumieť aj širšie publikum.

Katarína Nemcová hovorí o svojej práci pokojne a vecne – no za touto jednoduchosťou je presnosť remesla, roky práce v dielni a tvrdohlavé hľadanie tvaru. Z fascinácie funkcionalizmom, ohýbanou oceľou a konštrukciou si postupne vybudovala rukopis, ktorý je síce „čierny“ a minimalistický, ale nikdy nie nenápadný: rozhoduje forma, ohyb, napätie medzi pevnosťou a jemnosťou. V obuvi prešla od ručne tepaných podpätkov až k experimentu s 3D tlačou kovu – a práve tento sochársky spôsob uvažovania dnes prenáša do značky rara. V tomto profile sledujeme cestu z detstva a prvých kresieb topánok cez Zlín a pandemickú samostatnosť až po Tallinn a Amsterdam, ktoré jej dali slobodu dôverovať vlastnému impulzu. A napokon prichádza rara: ručne šité kožené kabelky, v ktorých sa experiment stretáva s každodennosťou. Kolekcia R25 nesie tvar vlny – raz hore, raz dole – ako jednoduchý symbol dňa, ktorý si každý z nás nesie v tele. Katarína pritom nehľadá instantný efekt ani trend. Skôr dlhodobý vzťah medzi objektom a človekom: kúsok, ktorý nie je len doplnkom, ale postojom – a ktorý dokáže jedným presným tvarom potichu „zdvihnúť sebavedomie“.

Tvorba Nikol Hanzelovej nevznikla z ambície budovať šperkársku značku, ale z potreby pracovať rukami a hľadať vlastnú reč. Od kresby cez keramiku až po oheň a striebro si postupne vybudovala autorský jazyk, v ktorom má materiál rovnocenné slovo. Pod značkou Hanzelova atelier dnes tvorí šperky, ktoré v sebe nesú organickosť, surovosť aj cit pre detail. V jej príbehu sa prelína technická precíznosť zlatníckeho remesla s intuitívnym experimentom, prírodné fragmenty s priznanými ryhami pilníka a osobná sloboda s vedomým budovaním identity. V článku – kapitolu po kapitole – budeme sledovať jej cestu od prvých modelovaných tvarov na ŠUP Josefa Vydru cez zlatnícke štúdium až po vznik vlastnej značky, spolupráce ako The Primal Skin či aktuálnu kolekciu Siren. Je to príbeh o tom, ako sa z osobnej potreby tvoriť postupne vybudoval konzistentný autorský rukopis a značka s jasne čitateľnou identitou.

Pre Jakuba Fraňa nie je streetwear trendom ani marketingovou stratégiou. Je to spôsob, ako premýšľať o oblečení – a zároveň o sebe samom. Značka 1617zyx nevznikla ako podnikateľský plán, ale ako odpoveď na osobnú potrebu vytvoriť si veci, ktoré na trhu chýbali. V jeho profile sledujeme cestu od prvých pokusov s kamienkovými vzormi cez formovanie systému limitovaných dropov až po budovanie komunity, v ktorej sa oblečenie stáva médiom. Príbeh, v ktorom sa rukopis formuje zvnútra a značka postupne nadobúda jasný postoj.

Marianna Tomanová pristupuje k módnej fotografii ako k priestoru, v ktorom má každá vec svoje miesto – móda, tvár aj detail. Minimalizmus pre ňu nie je cieľom, ale nástrojom, ako zvýrazniť jeden akcent a nechať obraz dýchať. Od prvých školských editoriálov a skorých publikácií sa jej cesta prirodzene posúvala smerom k profesionálnej editoriálnej a beauty fotografii, kde sa dôraz na portrét, tímovú spoluprácu a prácu s priestorom stal základom jej vizuálneho jazyka. Mariannin profil sleduje jej vývoj od obdobia hľadania a experimentu až po súčasnú prax medzi Prahou a Bratislavou, jej vzťah k analógovej fotografii a vedomému spomaľovaniu procesu, aj spôsob, akým si dnes nastavuje rovnováhu medzi editoriálnou slobodou a komerčnou disciplínou.

Michaela Prablesková sa k vizuálnemu umeniu nedostala tradičným scenárom ani jasným presvedčením, že „toto je ono“. Jej cesta je skôr sledom pochybností, návratov a vedomých zlomov, v ktorých sa osobná skúsenosť neustále konfrontuje so svetom okolo. Od oneskoreného rozhodnutia študovať na VŠVU, cez projekt Hľadá sa Michaela, ktorý preveril hranice identity, etiky a verejného priestoru, až po súčasné angažované práce sa jej tvorba formuje ako proces hľadania – nie odpovedí, ale otázok. Tento profilový článok sleduje Michaelinu intermediálnu prax ako citlivú, no zároveň fyzickú prácu s hmotou, neistotou a mocenskými štruktúrami, v ktorej sa intímne témy prirodzene stretávajú s feministickou kritikou a spoločenskou angažovanosťou.

Jakub Brunclík sa pohybuje v priestore, kde sa prirodzene stretávajú remeslo, materiál a dlhodobá skúsenosť s prácou rukami. Jeho cesta neviedla po jednej priamke ale je zložená z presunov – medzi drevom, šitím, módou a čalúnnictvom, medzi rôznymi mierkami aj typmi práce. To, čo jednotlivé etapy spája, nie je konkrétne médium, ale spôsob uvažovania: cit pre proces, ochota učiť sa priamo v práci a schopnosť premýšľať o veciach do hĺbky, vrátane toho, čo zostáva skryté pod povrchom. Tento profilový článok sleduje Brunclíkov vývoj od intuitívnych začiatkov k čalúnnictvu ako komplexnému remeslu, ktoré kombinuje technickú presnosť, materiálové experimentovanie a zodpovednosť voči funkcii a životnosti objektu. Dotýka sa jeho skúseností z módy, spoluprác s hudobníkmi a dizajnérmi, aj postupného presunu pozornosti k nábytku a interiéru. Zároveň ukazuje čalúnnictvo nie ako uzavretý odbor, ale ako otvorenú prax – miesto, kde sa stretáva remeslo, dizajn a neustále hľadanie riešení.

Amie Švecová patrí k autorkám, pre ktoré umelecká tvorba nikdy nebola jasne naplánovanou cestou. Skôr dlhodobým vnútorným pohybom, ktorý ju opakovane vracal späť k potrebe robiť veci rukami – aj v momentoch pochybností, únavy či vyhorenia. Jej príbeh nepôsobí ako súvislá línia, skôr ako sled pohybov medzi médiami, mestami a vlastnými očakávaniami. V jej živote sa stretávajú dve výrazné polohy praxe: tetovanie, ktorému sa venuje pod menom amie_tattoo, ako intenzívna práca s telom, ľuďmi a zodpovednosťou, a keramika, ktorú rozvíja v rámci NAO STUDIO, ako tichý, introspektívny priestor bez okamžitej spätnej väzby. Práve v napätí medzi kontrolou a uvoľnením, medzi perfekcionizmom a prijatou nedokonalosťou, si Amie postupne buduje vlastný jazyk. Tento profil je záznamom cesty, v ktorej nie je cieľom mať vo veciach jasno, ale vydržať v procese.

Barbora Lovíšková je ilustrátorka a grafička, pre ktorú sa obraz nezačína peknou kresbou, ale príbehom – situáciou, náladou, vnútorným svetom postáv a detailmi, ktoré nie sú len ozdobou, ale nosičom významu. Od stredoškolského kontaktu s materiálom a tlačou, cez štúdium ilustrácie a voľnej grafiky na VŠVU až po súčasný magisterský program vizuálnej komunikácie na Konstfacku v Štokholme si buduje rukopis založený na výraznej línii, práci s kontrastom a citlivosti k drobným vizuálnym znakom. V Barborinom profile sa pozrieme na to, ako vznikali jej kľúčové projekty – od linorytového leporela Imaginárium, cez picture book o tigrovi bez pruhov, až po magisterský komiksový príbeh o migrácii – a aj na to, čo jej dala kolektívna práca v Muškáte, kde sa tvorí pre radosť, pre experiment a pre spoločný rytmus práce.

Grafický dizajn, ktorý dáva obsahu priestor / Katarína Rybnická patrí ku grafickým dizajnérkam, ktoré o svojej práci hovoria bez potreby veľkých slov. Dizajn pre ňu nie je otázkou výrazného rukopisu ani sebaprezentácie, ale spôsobom, ako premýšľať nad obsahom, spoluprácou a zmyslom vecí. V jej praxi sa prirodzene stretávajú knihy, vizuálne identity, autorská grafika aj manuálne techniky, pričom ich nespája jednotný vizuálny štýl, ale dôvera v proces a cit pre kontext. V tomto profile sa pozrieme na Kataríninu cestu od detskej potreby „vymýšľať“, cez štúdium v Košiciach a Poľsku až po dnešnú prax v Katkat studio – ako príbeh dizajnérky, ktorá stavia na pozornom premýšľaní o obsahu skôr než na okamžitom vizuálnom efekte a na poctivej práci namiesto rýchlych riešení.

TeaBagArt, patrí k autorkám, ktorých tvorba nevzniká z ambície niečo dokazovať, ale z vnútornej potreby udržať si kontakt so svetom aj so sebou samou. Minimalistické komiksy, absurdný humor, opakujúce sa postavy a drobné vizuálne skratky sú len povrchom omnoho komplexnejšieho systému, v ktorom sa mieša chaos, poriadok, únava aj radosť z experimentu. V nasledujúcom profile sledujeme jej cestu od detskej nutkavej potreby kresliť, cez formovanie vlastného vizuálneho jazyka až po budovanie sveta TeaBagArt ako priestoru pre komunikáciu, samoreguláciu a tiché pomenúvanie vnútorných stavov. Tento text neponúka hotové odpovede, ale mapuje proces – tvorbu ako spôsob existencie.

Skúsenosť je pre Luciu Stümpel Krnčanovú základným východiskom dizajnu. To, ako predmet držíme, používame a ako sa s nami mení v čase, vníma rovnako dôležito ako jeho tvar či funkciu. Empatia k používateľovi nie je v jej práci deklarovanou hodnotou, ale prirodzenou súčasťou procesu. Tento profil sleduje jej cestu od citlivého pozorovania prostredia a štúdia na Fakulte architektúry a dizajnu STU až po diplomový projekt In Good Hands, v ktorom sa osobná skúsenosť prepája s výskumom a snahou reagovať na prehliadané potreby seniorov. Text približuje Luciin spôsob uvažovania o dizajne ako o vzťahu – medzi človekom a objektom, telom a materiálom, problémom a jeho citlivým riešením.

Tereza Orviská patrí k autorkám, ktorých tvorba vzniká z pomalého pozorovania a dôvery v proces. Keramiku nevníma ako cieľ ani hotovú identitu, ale ako jazyk, cez ktorý dokáže premýšľať o priestore, krajine, každodennosti aj vlastnej skúsenosti. V profile sledujeme jej cestu od náhodného prijatia na keramiku, cez formovanie vlastného výpovedného jazyka na VŠVU, až po projekty, ktoré balansujú medzi úžitkom a voľnou výpoveďou. Článok približuje jej vzťah k materiálu, motívom, cestovaniu aj spolupráci s tradíciou a ukazuje, prečo je pre ňu dôležitejšia otvorenosť a proces než rýchle definície.

Nina Štefániková tvorí autorský šperk, ktorý nepôsobí okázalo, no má schopnosť pritiahnuť pozornosť potichu – cez dotyk, vrstvy a jemné významy ukryté v materiáli. Jej cesta k šperku viedla cez detskú trpezlivosť, remeselnú disciplínu a postupný posun od konštrukčného uvažovania k osobnejšej výpovedi. V tomto profile spoznáme, ako sa v jej tvorbe pamäť a vnútorný svet menia na pracovnú metódu: od „skrytých spomienok“ a kolekcie ne.viditeľné až po bakalársku sériu brošní, v ktorej spochybňuje stereotyp tvrdého kovu – a ukazuje, že aj materiál môže byť zraniteľný.

Karin Fergelová patrí k tej generácii autoriek, ktoré viac než veľké koncepty fascinuje samotný proces – od prvého náčrtu až po hotový objekt. Z babkinej obývačky plnej priadzí, strihov a stolových hier sa postupne dostala cez strednú umeleckú školu až na keramiku na VŠVU, kde si – doslova z klobúka – vytiahla svoj ateliér. V kolekcii šxvxh prepája textilný strih, sadrové formy a porcelán do objektov, ktoré stoja niekde medzi úžitkom, spomienkou a osobným gestom. V tomto profile sledujeme, ako sa z detskej zvedavosti, babkinej Kytice a ocenenia na Bratislava Design Weeku stáva otvorená, procesná cesta, ktorá nechce zostať pri jednom rukopise.

Emma Dvorská je módna návrhárka, ktorá k odevu prišla úplne prirodzene – cez detskú zvedavosť, domáce experimenty s materiálmi a neskôr cez školu, prax a remeslo. Jej cesta vedie zo ŠUP-ky v Ružomberku cez stáž u Petry Kubíkovej až na VŠVU, kde si začala budovať vlastný rukopis. V jej tvorbe sa stretáva intuícia, poctivá práca s látkou, tradícia aj citlivosť k ľuďom, ktorí jej odevy nosia. V článku sledujeme, ako sa z dievčaťa, ktoré zbieralo predmety z ulice, stala autorka, ktorá premýšľa o odeve ako o príbehu, procese a osobnej výpovedi.

Adam Pisca je textilný dizajnér a vizuálny umelec z Čachtíc, ktorého fascinujú zadné strany príbehov – rub tapisérií, skryté chyby aj vrstvy pamäti v materiáli. Pochádza z prostredia poznačeného legendami o Alžbete Báthory a práve toto miesto mu od detstva vštepilo citlivosť k vrstveniu príbehov, tajomstvám a tomu, čo sa skrýva pod povrchom. Detstvo medzi ruinami Čachtického hradu ho priviedlo k monumentálnej diplomovej tapisérii o mýtickej postave, k projektu ekologických urien z orobinca aj k spolupráci v duu NabilkovaxAdus, kde spája mäkkosť textilu s tvrdosťou kovu. V textilnom médiu dnes dokáže zachytiť omyl aj spomienku, proces aj intuíciu. „Považujem sa skôr za umelca, ktorý je rád, ak jeho tvorba rozpráva za neho… je to taká duchovná cesta chaosu, povyšovanie chyby na cieľ,“ hovorí. A práve túto cestu – od prvých dotykov s materiálom až po súčasnú tvorbu, v ktorej sa textil mení na médium spomienok, rituálov a tichého tepla – sleduje tento profil.

Terézia Denková pôsobí ako dizajnérka, ktorá má vo veciach zvláštny pokoj aj presnosť — no za touto istotou je príbeh hľadania, omylov, prestupov, náhodných stretnutí aj malých víťazstiev. Z malej garáže za bratislavským nákupným centrom vytvorila Typogaráž – živý priestor, kde sa typografia stretávala s rozhovormi, workshopmi a medzinárodnými hosťami. Dnes spolu s Barbarou Kowalczukovou vedie TaB Studio, venuje sa knižnému dizajnu, editoriálom a vizuálnym identitám, v ktorých typografia funguje ako tichý, ale veľmi presný rozprávač. V tomto profile sa dozvieme, ako sa Terézia od prvých študentských projektov dostala k Typogaráži, ktorá na roky rozhýbala slovenskú typografickú komunitu, aj k profesionálnej spolupráci v TaB Studiu. Pozrieme sa na jej prístup ku knižnému a editoriálovému dizajnu, na projekty ako Sobašné siene, Iba Fišer! či vizuály pre Múzeum mesta Bratislavy, a tiež na to, prečo je pre ňu typografia nielen nástroj, ale spôsob rozmýšľania o príbehoch, priestore a ľuďoch, ktorí stoja za nimi.

Nikol Kováčik Bruderová našla v hline to, čo jej chýbalo v rýchlom svete produkcie: ticho, rytmus a poctivé remeslo. Z nenápadných pokusov v obývačke sa zrodila značka NASHA KERAMIKA – ateliér ručného modelovania, kde každý kus nesie dotyk prstov, jemnú nedokonalosť a dôraz na funkčnú krásu. V článku sledujeme jej cestu od vyhorenia k vlastnému štúdiu, filozofiu „ruky, nie stroje“, proces handbuildingu s „pani pecou“ v hlavnej úlohe, komunitu okolo workshopov a spolupráce, ktoré posúvajú jej prácu z domácej kuchyne až do fine-diningu a interiérov po svete.

Peter Baran patrí k výrazným hlasom súčasného vizuálneho umenia, aj keď jeho cesta k soche nebola priamočiara. Od štúdií filmovej produkcie cez experimenty s materiálmi až po betón ako nositeľa odkazov, vytvoril autorský jazyk, ktorý prepája architektúru, identitu a pamäť. Jeho objekty nie sú len výtvarné artefakty – sú výsledkom premýšľania o svete, v ktorom žijeme. V tomto profile sa pozrieme na jeho doterajšiu cestu: od prvých odliatkov bratislavských ikon cez sériu Radikal 1 až po sochy odporu a obnovy, ktoré vznikli z fragmentov ukrajinských miest. Prečo si vybral práve betón a čo chce svojimi dielami povedať?

Bianka Ézsölová je vizuálna umelkyňa mladej generácie, ktorá vo svojej tvorbe prepája fotografiu, video, inštaláciu a citlivo vedený osobný výskum. Vychádza z vlastných skúseností, no jej diela sa dotýkajú širších tém – od traumy a pamäti až po otázku domova či hraníc medzi verejným a súkromným. V jej profile mapujeme jej vývoj od detských experimentov až po výstavy, ktoré kombinujú konceptuálne myslenie s hlbokým vnútorným prežívaním. Bianka je príkladom autorky, ktorá dokáže nenápadne, no dôsledne otvárať aj tie najcitlivejšie spoločenské a osobné témy.

„Od malička, odkedy si pamätám, som držala ceruzku alebo fixku v ruke a stále som si kreslila…“ hovorí Vanda Hauptvogelová, módna dizajnérka, ktorá sa v posledných mesiacoch dostala do pozornosti odbornej verejnosti aj vďaka postupu do finále súťaže Best Fashion Talent 2025. Jej tvorba, charakteristická ručným pletením, vrstvenými štruktúrami a modulárnym dizajnom, však nevznikla zo dňa na deň. Má korene v tichom pozorovaní sveta, v hravosti a v potrebe niečo vytvárať vlastnými rukami – presne tak, ako to býva u detí, ktoré si radšej vyrábajú bábiky ako ich kupujú.

„Vizuálny prejav mi je blízky od malička…“. Radovan Vašák nie je dizajnér, ktorý by potreboval veľa slov. Jeho prácu definujú presné línie, intuíciou vedené rozhodnutia a čisté kompozície, ktoré hľadajú rovnováhu medzi systémom a emóciou. Od detstva ho fascinovali predmety a obrázky – cez rapové obaly, basketbalové kartičky až po písmo, ktoré sám vyvíja. V tomto profile si prejdeme Radekovou cestu od prvých návrhov pre kamarátov až po stáž v estónskej písmolejárni, kde hľadá nové jazyky – vizuálne aj vnútorné.

René Lazový patrí k najvýraznejším zjavom mladej slovenskej vizuálnej scény, aj keď žije a tvorí mimo nej – v Londýne. Jeho tvorba sa pohybuje medzi fotografiou, kresbou, inštaláciou a filozofiou, pričom najradšej pracuje s celkom: výstavou ako umeleckým médiom. V tomto profile sledujeme jeho cestu od bratislavských sídlisk cez VŠVU až po Central Saint Martins, kde sa začal naplno zaoberať témami ako identita, migrácia, klimatická kríza a tzv. hyperobjekty. René nie je typický solitér – jeho tvorba je kolektívna, vrstvená a otvorená budúcim významom.

Samuel Križovenský, známy pod instagromavým menom sama.robota, patrí k novému typu remeselníkov, ktorých tvorba sa pohybuje niekde medzi klasickým šperkárskym remeslom, umeleckou skratkou a individuálnou formou sebavyjadrenia. Jeho cesta k šperku však neviedla priamočiarou cestou cez umeleckú školu či dizajnérsku akadémiu, ale cez osobný vzťah k ručnej práci, DIY etiku a hľadanie vlastnej cesty mimo tradičných vzorcov. Vyrástol v dielni, formoval sa cez pokusy a chyby, a našiel svoj jazyk v kombinácii temna, presnosti a ľudskosti. V profile sa pozrieme na jeho cestu od pilníkov a matíc až po 14-karátové zlato, zubné odliatky a komunitu okolo individuality. Šperk uňho nie je výsledok, ale proces – a každý z nich má niečo, čo sa nedá kúpiť: príbeh, ktorý sedí presne na mieru.

Klára Valušková patrí k najzaujímavejším hlasom súčasného slovenského dizajnu. V jej tvorbe sa stretáva poézia svetla so sochárskou presnosťou, šperk s priestorom, optika s emóciou. Z malej Kremnice cez VŠVU až po medzinárodné výstavy – jej cesta je plná jemného objavovania, geometrickej čistoty a zmyslovej premenlivosti. V nasledujúcom profile sa ponoríme do sveta, kde sa materiál mení na svetlo, objekt na skúsenosť a šperk na médium premeny.

Ukrajinská umelkyňa Oksana Sadovenko vytvára poetické svety z odpadu, peria a pamäti. Holub, jej hlavný sprievodca, sa stáva metaforou migrácie, prežitia aj tichej vzbury. Tento profil sleduje jej cestu od kyjevského jazera až po bratislavské ulice a topoľčianske podchody, kde sa aj zo zabudnutých miest môže stať priestor pre nový pohľad – jemný, zraniteľný a nečakane silný.

Erika Mészárosová je výtvarníčka, výskumníčka a nositeľka ženských príbehov, ktoré sa z dejín vytratili. Namiesto pamätníkov zo žuly vytvára efemérne pamätníky z chleba, výšivky a mydla. Projekt Ženy v SNP nie je len výstavou – je cestou naprieč Slovenskom, kde sa pamäť stretáva s telom, komunitou a každodennosťou. Tento profil mapuje Erikin príbeh od detských pasteliek až po hlas, ktorý vracia minulosť tým, na ktorých sa zabudlo.

Ilustruje, kreslí, premýšľa a kladie otázky. Nina Bialová patrí medzi mladú generáciu výtvarníčok, ktoré spájajú vizuálne médium s feministickým myslením a osobným pohľadom na svet. V tomto profile sa ponoríme do jej príbehu – od detstva v ateliéri rodičov cez štúdium doma aj v zahraničí až po angažované projekty ako Atlas of the Female Rage či kolektív Muškát. Čo formovalo jej rukopis, ako vníma ženský hnev a prečo verí, že aj najmenší zin môže mať veľký spoločenský dosah?

Namiko Uchnárová si svoj výtvarný jazyk vybrúsila postupne – cez tvrdohlavosť, experiment a hlboké sebapozorovanie. V jej maľbách sa stretáva osobná symbolika s grafickou presnosťou, sprej s introspekciou a auto s dušou. V tomto profile sa pozrieme na to, ako vznikal jej rukopis, prečo sú autá prítomné v jej obrazoch, čo pre ňu znamená autenticita a ako balansuje medzi voľnou tvorbou a ilustrátorskými zadaniami.

Linda Straková sa k móde nedostala cez módne domy, ale cez excely, deadstock a kolektívne výskumy. Štartovala vo svete čísel a procesov, no skončila pri šití systémovej kritiky – doslova aj metaforicky. Spolu s platformou Kunterakt skúma, ako sa dajú švy, ktoré móda prehliada, pretvoriť na pevné väzby medzi estetikou, udržateľnosťou a komunitou. Tento profil sleduje jej cestu od matematickej triedy až k ručne šitým manifestom.

Daniella Hvozdetska začala fotiť z čistej zvedavosti – bez plánov, bez kurzu, len s túžbou zachytiť pekné veci okolo seba. Dnes, o dva roky neskôr, má za sebou spolupráce s lokálnymi značkami, rozpoznateľný rukopis a jasnú predstavu o tom, čo chce tvoriť. V tomto profile sa dozviete, ako sa z ukrajinskej študentky ekonómie stala zaujímavá mladá fotografka, čo ju baví na komerčnej tvorbe, prečo má rada produkty viac než portréty – a prečo je pre ňu najcennejšia práve tá fotka, ktorú si vymyslí úplne sama.

Jakub Matiašovič patrí medzi mladých návrhárov, ktorí módu nevnímajú len ako trend, ale ako spôsob, ako rozprávať príbehy. O architektúre, o emóciách, o sebe. Vyrástol v Bratislave, študoval v Londýne, a dnes tvorí veci, ktoré sú premyslené do posledného švu – od oxidovaných potlačí až po siluety, čo pripomínajú brutalistické stavby. Jeho kolekcie nie sú na jedno nosenie. Sú vrstvené ako spomienky a stavané tak, aby niečo povedali. V tomto texte sa pozrieme na to, ako pracuje, čo ho inšpiruje, s kým spolupracuje – a prečo sa oplatí jeho tvorbu sledovať, aj keď nie si “módny človek”.

Anči Strike je žena, ktorá tancuje život a šije z neho niečo nové. Jej príbeh prepája rytmus tela s rytmom látky – od streetdancových pódií až po vlasové doplnky pod značkou ZMOTALA. Tanečnica, dizajnérka, mama, performerka a autorka, ktorá dokazuje, že medzi tvarom a pohybom nemusí byť rozdiel. V nasledujúcom texte rozpletáme jej cestu, v ktorej sa remeslo stretá s hudbou, energia s pokojom a každodennosť s kreatívnym výbuchom.

Denisa Slavkovská; Maliarka vrstiev, krehkosti a vnútorných priestorov - Jej diela sú tiché, no hovoria silne. Maľba Denisy Slavkovskej je ako rozostrená spomienka na niečo, čo sme cítili, no nevedeli pomenovať. Krehkosť tela, vrstvy mysle, pokoj aj napätie sa v jej obrazoch premieňajú na pigment, škvrnu, plochu. Tento profilový text mapuje cestu jednej z najvýraznejších maliarok svojej generácie – od detstva v Poprade, cez ateliéry v Košiciach, Krakove či Bratislave, až po výstavné priestory, kde obrazy ožívajú ako priestorové situácie. Vstúpte do sveta, v ktorom farba dýcha, forma sa rozplýva a človek sa objavuje práve vtedy, keď mizne.

Maľba ako priestor na premýšľanie aj na dotyk. Ráchel patrí medzi najvýraznejšie mladé výtvarníčky súčasnosti, ktorých dielo presahuje hranice klasického obrazu a vstupuje do priestoru, digitálneho sveta či vizuálnej pamäti. V jej tvorbe sa stretáva konceptuálne uvažovanie s intuitívnou gestikou, krehká estetika s kritikou digitálnej krásy a plátno s telom. V profile sa pozrieme na jej cestu od Shetlandských ostrovov cez košické ateliéry až po Cenu Oskára Čepana 2025 – a najmä na to, ako dokáže v obrazoch zachytiť jemné napätia našej doby.

Ilustrátor, tatér, sieťotlačiar, hudobník a hlavne tvorca, ktorý si vo svete nezávislého umenia našiel vlastný, neuhladený jazyk. Michal Mikuš sa pohybuje medzi kresbou a tetovaním, vizuálnym umením a hudbou, medzi vlastnými projektmi a spoluprácami s komunitou, ktorá ho obklopuje. Jeho tvorba spája remeslo s intuíciou, detskú nevinnosť s punkovým vzdorom a vizuálnu expresiu s komunitným duchom. V rozhovore rozpráva o svojich začiatkoch v Petržalke, o láske k sieťotlači, o estetike chýb, aj o tom, prečo nikdy nechcel byť tatérom – ale aj tak ním trochu je.

Silvia Fröhlich Zrebná nepatrí medzi módne návrhárky, ktoré budujú svoju značku na instantnej estetike. Jej cesta je plná intuitívnych rozhodnutí, jemných obratov a hlbokého vnímania materiálu, tela aj kontextu. V tomto profile sa ponoríme do jej vývoja od nečakaného začiatku až po založenie Iron Atelieru – priestoru, ktorý redefinuje spôsob, akým môžeme módu zažiť. Každá kolekcia, každé rozhodnutie, každý steh nesie stopu jej osobnej výpovede.

Ako dieťa nosila batikované šaty a hrdo vzdorovala módnym normám. Dnes pomáha druhým nájsť vlastný štýl – bez diktátu trendov, zato s veľkou dávkou rešpektu a empatie. Ľubica Kmeť Jakušová je fashion koučka, stylistka a autorka spoločenskej hry in moda veritas, ktorá mení pohľad na to, čo znamená „dobre sa obliecť“. V dnešnom rozhovore sa pozrieme na jej cestu, filozofiu aj to, prečo módu vníma ako zrkadlo, nie výkladnú skriňu.

Liehové fixky, spirulina, citrónové šupky aj mycélium. Tam, kde iní vidia odpad, výtvarníčka a grafický dizajnérka Simona Kubalová nachádza materiál na tvorbu. Hľadá krásu v pokusoch, omyloch a premenách, ktoré jej diela premieňajú na krehké záznamy prírody aj vnútorných svetov. Výskum, experiment a grafika sa u nej stretávajú na miestach, kde sa materiál mení na príbeh.

Tanečník, ktorý od začiatku cítil, že jeden štýl mu nebude stačiť. Mentor, ktorý vie, že dôležitejšie než kroky sú pocity medzi nimi. Majo Šatara je muž, ktorý cez Tanec Ulice a Terapiu tancom vytvoril priestor, kde je pohyb viac než len fyzická aktivita – je to jazyk, ktorým sa dá hovoriť bez slov. Od Istropolisu po Kaliforniu, od spoločenských tancov po komunitné tančiarne. Kto je Majo a prečo jeho tanec nie je len o tanci? O tom sa pozhovárame v nasledujúcom rozhovore.

Zuzana Ľos-Božiková patrí medzi najvýraznejšie mladé osobnosti súčasného slovenského módneho dizajnu. Jej tvorba stojí na silných remeselných základoch, koncepčnej hĺbke a osobnom prežitku. V tomto profile sa vydávame po stopách jej cesty – od gaštanových figúrok po medzinárodné móla, od prvých stužkových šiat po kolekcie, ktoré majú silu dotýkať sa tém, tiel aj duší.