Čerstvé Ovocie_FM

Lucia nehľadala jedno médium, pri ktorom by zostala. Fotila, kreslila, ilustrovala, maľovala abstrakcie, experimentovala s farbou a postupne zisťovala, že najlepšie sa jej tvorí vtedy, keď si nemusí nastavovať príliš veľa pravidiel. Dnes stojí za projektom House of Lucy Lou, pod ktorým premieňa zostatkový textil na ručne maľované „tetovačky na oblečko“ a spolu s DJom Cobym vytvára PALETTONE – workshopy, kde sa abstraktná maľba stretáva so živým DJ setom. Jej cesta pritom vedie od fotografického dizajnu a osobných ženských portrétov cez techno workshop v Berlíne až k pestrofarebným zvieratám na starých rifliach. Porozprávala nám o tom, prečo sa prestala báť abstrakcie, ako objavila vlastnú „alchýmiu farieb“, prečo ju viac než dokonalý výsledok zaujíma samotný proces a ako sa z kreslenia, ktoré jej kedysi pomáhalo spracovať vlastné emócie, postupne stala tvorba, ktorá dnes robí radosť najmä ľuďom na druhej strane.

Petra dokáže pri plátne stráviť aj trinásť hodín, aby zachytila moment, ktorý v skutočnosti možno trval iba pár sekúnd. Mladá výtvarníčka a študentka maľby na FaVU v Brne sa vo svojej tvorbe pohybuje medzi hyperrealizmom, fotografiou, spomienkami a obyčajnými situáciami, ktoré by sme inokedy možno ani nezaregistrovali. Kým sa maľba stala centrom jej tvorby, Petra už mala za sebou papierové šaty, odevný dizajn, šitie aj niekoľko neúspešných prijímačiek. Tie ju však namiesto odradenia prinútili pracovať ešte intenzívnejšie. Dnes skúma, ako obrazom spomaliť čas, čo všetko sa nám dokáže vryť pod kožu a ako narušiť precíznu maľbu niečím spontánnym. V profile rozpráva o ceste od detského kreslenia po stenách až k olejomaľbe, o holuboch, ktoré ju vracajú do prítomnosti, aj o tom, prečo chce maľbu postupne prepájať so zvukom, videom a ďalšími médiami.

Keramika má povesť média, ktoré po výpale stvrdne, ustáli sa a nadobudne svoju definitívnu podobu. V Emilynej tvorbe je to však skôr začiatok ďalšieho deja. Hlina si u nej pamätá tlak tela, mení sa na kožu architektúry, stavebný prvok aj partnera performancie. Emily vyrástla z remeselnej keramiky, no postupne ju začala posúvať smerom k voľnému sochárstvu, inštalácii a práci s pohybom. Zaujíma ju, ako priestor formuje človeka a ako človek spätne zanecháva stopu v priestore – niekedy doslova odtlačenú v hline. V profile sledujeme jej cestu od prvých hodín keramiky a štúdia keramického dizajnu cez VŠVU a zásadný Erasmus vo Vilniuse až k dielam, v ktorých sa stretávajú recyklovaná hlina, tehly, škridly, architektúra a živé telo. Rozprávame sa o tom, prečo necháva materiál niesť pamäť pohybu, ako sa z karyatídy môže stať feministické gesto a čo sa stane, keď keramický objekt už nestačí iba vystaviť – ale treba ho znovu oživiť telom.

Na prvý pohľad sú jej obrazy jemné, sladké a takmer rozprávkové. Mladé ženy, ružová, mašle, zajačiky či mäkké telá. Stačí sa však pozerať o chvíľu dlhšie a objavia sa nože, rany, potlačený hnev a pocit, že v tomto svete niečo nie je celkom v poriadku. Kto sú hrdinky Dominiky Kováčikovej a pred čím sa chránia? Ako sa z osobných „boliestôk“ stala výpoveď o skúsenostiach celej generácie žien? A čo sa zmenilo, keď pochopila, že človek nemôže zostať obeťou navždy? V tomto profile je zachytená Dominikina cesta od prvých kresieb cez hľadanie vlastného výtvarného jazyka až po obrazy, ktoré pod jemnou estetikou otvárajú témy traumy, ženského hnevu, zraniteľnosti aj odvahy postaviť sa vlastným démonom.

K šperku sa dostala náhodou, bez remeselného vzdelania a s pochybnosťami, či je jej tvorba vôbec dosť dobrá. Práve v surovom cíne, nepravidelných tvaroch a viditeľných stopách ručnej práce však Dáša Turská našla slobodu aj vlastný rukopis. Pod menom daeturska dnes spája ostré, punkové prvky s perlami, mušľami a prírodnými kameňmi. Jej príbeh ukazuje, že nedokonalosť nemusí byť chybou – môže sa stať výrazovým prostriedkom, cestou späť k tvorivosti aj základom značky, ktorá stále hľadá svoju ďalšiu podobu.

Studio 413 vzniklo ako nápad troch kamarátov, ktorí spolu zdieľali budovu jednej fakulty, školské zadania a zjavne aj dostatok tvorivého nepokoja na to, aby si popri tom založili vlastný projekt. Dnes je z neho otvorená platforma, ktorá sa odmieta nechať zatvoriť do jednej disciplíny, jednej techniky či jednej rozumnej odpovede na otázku: „A čo vlastne robíte?“ Sára Kramárová, Adam Mráz a Dávid Dubrovčák navrhujú šperky, odevy, objekty, výstavy aj komunitné eventy, no sami tvrdia, že ich nedefinuje médium, ale spôsob premýšľania. Experimentujú, skúšajú, pochybujú, hádajú sa, uzmierujú sa pri zmrzline a z každého projektu sa snažia vytvoriť viac než len výsledný produkt. V rozhovore rozprávajú o tom, ako vzniklo studio 413, prečo sa považujú skôr za tvorcov než dizajnérov, ako sa z troch rozdielnych osobností stáva jeden tvorivý organizmus a prečo je pre nich najdôležitejším dielom komunita ľudí, ktorá okolo ich tvorby postupne vzniká.

Je dosť možné, že si niekto z generácie Z pri čítaní tohto profilu (ak vôbec tento dlhý text dočíta až dokonca) povie: „To je milé, skoro to pochopil.“ A úprimne? Asi áno. Pokúšať sa totiž slovami vysvetliť svet Karolíny Molnárovej aka lunalovesick je trochu ako snažiť sa opísať meme človeku, ktorý ho nikdy nevidel. Alebo vysvetliť, prečo je chróm náboženstvo, motocross poézia a screenshot môže byť maliarskou predlohou. Niekde cestou sa určite objaví pár dlhých viet, zopár múdro znejúcich pomenovaní a možno aj snaha nájsť vo všetkom hlbší význam. Berte to ako prirodzený obranný mechanizmus autora narodeného ešte pred YouTubom. Našťastie Karolínina tvorba funguje aj bez prekladu. A možno práve vtedy funguje najlepšie.

Pred niekoľkými rokmi by Alanis ani len nenapadlo, že raz založí vlastnú módnu značku. Dnes pod menom LAKS vytvára autorské upcyklované kolekcie, spolupracuje s hudobníkmi, festivalmi aj mladými tvorcami a postupne si buduje vlastný rukopis. Za jej tvorbou však nestojí len remeslo či záujem o udržateľnú módu. Je predovšetkým výsledkom osobnej cesty medzi Ekvádorom a Slovenskom, medzi očakávaniami okolia a vlastnou identitou. Ako sa z dievčaťa, ktoré dlhé roky pochybovalo o svojom talente, stala návrhárka, pre ktorú je každý odev spôsobom rozprávania vlastného príbehu?

Braňo sa nerád uzatvára do jednej škatuľky. Venuje sa oblečeniu, fotografii, videu, grafike aj organizovaniu podujatí, no všetky tieto polohy spája jedna potreba – vytvárať priestor pre seba aj pre ľudí okolo seba. Od internetových komunít a dokumentárnej fotografie, cez ikonické ACAB mačičky, spoluprácu s Flace či tričko Kink at Pride!, až po komunitný projekt PureHeart, jeho tvorba prirodzene prechádza medzi humorom, iróniou, queer estetikou, aktivizmom a osobným hľadaním. V rozhovore hovorí o detstve v Brezne, škole, oblečení ako úniku z čiernobielej dokumentárnej fotografie, safe spaces, Prahe aj o tom, prečo sa dnes opäť vracia k fotografii a videu.

Anna nepatrí medzi návrhárov, ktorí začínajú kresbou novej kolekcie. Oveľa častejšie začína starým sakom, zabudnutým závesom alebo kúskom látky, ktorý by väčšina ľudí obišla bez povšimnutia. Práve v nich totiž vidí nový potenciál. Zakladateľka značky BEZAK pretvára existujúce materiály na súčasné unisex odevy, no jej príbeh nie je len o upcyclingu. Je aj o detstve strávenom pri šijacom stroji, rokoch modelingu v zahraničí, hľadaní vlastnej cesty a o presvedčení, že tie najlepšie veci často vznikajú pomaly, intuitívne a bez presného plánu. V rozhovore rozpráva o tom, prečo ju viac než trendy fascinuje samotný proces tvorby, ako ju ovplyvnil pohľad do zákulisia svetového módneho priemyslu a prečo dnes radšej objavuje nový život materiálov než navrhuje stále nové.

Adam kreslí, maľuje a tetuje, no všetky tieto médiá uňho vyrastajú z jedného spoločného základu – z kresby. Tá sa preňho stala jazykom, denníkom aj spôsobom, ako spracúvať každodennosť, vnútorné napätia či neistotu zo sveta okolo seba. Jeho rozpitá línia, surovosť a prijatie náhody sa objavujú na papieri, plátne aj ľudskej koži. V rozhovore hovorí o detstve formovanom staršou sestrou, o ceste na VŠVU, pandémii ako zlomovom období, tetovaní ako prirodzenom pokračovaní kresby aj o tom, prečo najúprimnejší obraz nemusí vzniknúť z dokonalej kontroly, ale práve z ochoty nechať veci trochu sa rozliať.

Za značkou PUC sa neskrýva len grafická dizajnérka, ale autorka, ktorá premýšľa o značkách ako o živých organizmoch a o dizajne ako o nástroji na vytváranie emócií a zážitkov. Jej rukopis dnes nájdeme vo vizuálnych identitách, kampaniach aj festivaloch, no cesta k nemu neviedla cez presne naplánovanú cestu za grafickým dizajnom, ale cez intuíciu, experimentovanie a postupné objavovanie vlastného pohľadu na svet. Ako sa z dievčaťa, ktoré kedysi len tušilo, že chce robiť niečo kreatívne, stala dizajnérka, ktorej podpis dnes formuje podobu značiek, produktov a festivalov a ktorá patrí k najzaujímavejším osobnostiam súčasného slovenského creative directionu?

Niektorí ľudia si cestu k vlastnej tvorbe plánujú celé roky. Timotej ju našiel v momente, keď sa rozhodol spomaliť. Mladý krajčír a zakladateľ značky FLOWAH PROJECT dnes premieňa oblečenie na osobné výpovede, v ktorých sa stretáva streetwear, príroda, intuícia aj hľadanie rovnováhy medzi zdanlivými protikladmi. Každý jeho kúsok vzniká ako originál, nesie v sebe príbeh konkrétneho obdobia života a stáva sa súčasťou komunity ľudí, ktorí v móde nehľadajú len trend, ale aj emóciu. Ako sa chalan z Revúcej dostal od práce záhradníka k vlastnej značke, prečo odmieta tvoriť klasické kolekcie a čo preňho znamená „flowaizmus“?

Od dievčaťa, ktoré namiesto nálepiek zbieralo kryštály, až po šperkárku, ktorej práce dnes nachádzajú svojich majiteľov po celom svete. Martina patrí k autorkám, ktoré si svoj rukopis nevybudovali nasledovaním trendov, ale trpezlivým hľadaním vlastného príbehu. Počas štúdia na londýnskej Central Saint Martins objavila v spomienkach na detstvo a slovenské hubárčenie tému, ktorá sa stala základom jej autorského sveta. Dnes vytvára šperky balansujúce na pomedzí remesla, prírodovedy, osobnej mytológie a talizmanov, ktoré nesú v sebe príbehy húb, drahých kameňov aj ľudí, ktorí ich nosia. Ako sa z detskej fascinácie kryštálmi stal medzinárodne úspešný šperkársky brand a prečo sa pod povrchom jej tvorby skrýva oveľa viac než len huby?

Jakub nepatrí medzi návrhárov, ktorí rozmýšľajú nad módou cez trendy, sezóny alebo veľké módne gestá. Oveľa bližšie má ku konštrukcii, funkcii a pocitu, že oblečenie má človeku fungovať aj po rokoch. Zo skejtovej subkultúry, punkových nášiviek a učenia sa šitia ako samouk na internáte sa postupne dostal k vlastnému autorskému jazyku, v ktorom sa stretáva produktový dizajn, technické premýšľanie aj potreba robiť veci úprimne a po svojom. V rozhovore hovorí o hľadaní vlastného rukopisu, o udržateľnosti bez moralizovania, o živote medzi Slovenskom a Holandskom aj o tom, prečo je podľa neho najudržateľnejšia móda tá, ktorú človek jednoducho nechce prestať nosiť.

Tatiana patrí k autorkám, ktorých tvorbu nemožno čítať len ako sériu fotografií. Jej obrazy vznikajú pomaly – z pozorovania svetla, krajiny, psychológie človeka aj atmosfér, ktoré sa nedajú úplne pomenovať. Od inscenovaných fotografií a psychologických tém cez fascináciu analógovým procesom až po dlhodobé skúmanie miznúcej krajiny a historických expedičných fotografií si postupne vybudovala výrazný autorský jazyk postavený na tichu, melanchólii a citlivosti voči priestoru. V rozhovore pre Čerstvé Ovocie hovorí o svojich začiatkoch, potrebe obraz skôr vytvárať než len zachytávať, o práci kurátorky aj o tom, prečo sa k fotografii krajiny stále vracia ako k niečomu osobnému a existenciálnemu zároveň.

Dajana patrí k autorkám, ktorých tvorba nevznikla z potreby zapadnúť do predstavy „správnej“ maliarky, ale skôr z postupného pochopenia, že práve osobné obsesie, vizuálny chaos a svet, ktorý ju formoval cez hry, rap, internet či mytológiu, môžu byť jej najsilnejším autorským materiálom. Od kresieb ženských postáv na hrane erotiky a sily, cez archetypálne figúry, hyeny, rapovú kultúru až po súčasné temnejšie cykly balansuje jej maľba medzi krásou a násilím, intimitou a provokáciou, osobným denníkom aj spoločenským komentárom. Profil Dajany Hroššovej je príbehom autorky, ktorá premieňa ženský obraz z objektu pohľadu na aktívny priestor moci, odporu a neustáleho prepisovania vlastných pravidiel.

Linda vyštudovala architektúru a urbanizmus, no jej tvorba sa postupne presunula do omnoho intímnejšieho meradla – k deťom, kresbe, hre, emóciám a prvým skúsenostiam so svetom. Pod značkou byHANA začala vytvárať premyslené edukatívne produkty, ktoré nevznikali ako biznis plán, ale z každodenného pozorovania vlastných detí. V jej práci sa stretáva citlivosť architektky, jednoduchosť grafickej dizajnérky a potreba vytvárať veci, ktoré majú zmysel. Od plagátov a pracovných zošitov sa postupne dostáva až k výstavám, kde sa deti učia orientovať nielen v priestore, ale aj vo vlastných pocitoch.

Ivana pracuje s odevom spôsobom, ktorý nie je úplne samozrejmý. Nezačína strihom ani hotovou predstavou kolekcie, ale skôr materiálom, gestom a tým, čo jej dáva zmysel v danom momente. V jej tvorbe sa stretáva kresba, textil aj osobná pamäť, pričom každý projekt je skôr samostatným výstupom než súčasťou pevne definovaného systému. V rozhovore sa vracia k momentom, ktoré ju formovali – od prvých pochybností počas štúdia, cez experimentálnu diplomovú kolekciu až po aktuálny projekt 15:85, v ktorom si nastavuje vlastné tempo aj spôsob práce.

Alex nevstupuje do média fotografie cez jej technikú stránku ani ambíciu vytvárať dokonalé obrazy. Jej cesta k nej vedie cez potrebu rozumieť – sebe, telu aj vzťahom, ktoré nás formujú. Vo svojich fotografiách nehľadá estetickú čistotu, ale momenty, ktoré sú živé, nedokončené a pravdivé. Pohybuje sa medzi dokumentom, módou aj osobnou výpoveďou, no v každom z týchto prostredí si zachováva vlastný prístup: citlivý, intuitívny a založený na dôvere. Tento profil sleduje jej cestu od prvých kresieb až po súčasnú tvorbu, v ktorej sa fotografia stáva skôr priestorom než výsledkom – miestom, kde sa veci dejú, stretávajú a menia.

Tatianina cesta k umeniu neviedla cez klasické predstavy o talente či tvorbe, ale cez postupné objavovanie toho, čo znamená premýšľať, vnímať a byť prítomná. Od pôvodne jasne nalinkovanej dráhy medicíny sa dostáva k intermédiám, kde sa namiesto odpovedí učí klásť otázky – o tele, čase aj vzťahoch medzi ľuďmi. V jej tvorbe sa postupne prepoja performancia, text aj osobná skúsenosť, ktoré sa neskôr transformujú do situácií otvorených pre druhých. Umenie pre ňu prestáva byť výpoveďou a stáva sa priestorom – miestom, kde sa veci dejú, zdieľajú a prežívajú. Tento profil predstaví jej cestu od prvých intuitívnych rozhodnutí až po neskoršiu tvorbu, v ktorej zohrávajú kľúčovú úlohu prítomnosť, starostlivosť a jemná, no presná práca s pozornosťou.

Karina patrí k autorkám, ktoré nefotografujú svet zvonka, ale zvnútra. Jej obrazy nevznikajú z odstupu ani z potreby pomenovať veľké témy za každú cenu, ale z blízkosti, dôvery a každodenného prežívania. V jej fotografiách sa stretávajú priateľstvá, komunity, samota, rodina aj priestory, ktoré si človek nesie v sebe ešte dlho po tom, čo fyzicky zaniknú. V tomto profile si predstavíme jej cestu od prvých intuitívnych fotení cez formovanie vlastného rukopisu až po ziny a dlhodobé dokumentovanie vzťahov, ktoré sa v jej tvorbe menia na krehký, no presný archív toho, čo bolo skutočné.

Tvorba Matucha sa na prvý pohľad môže javiť ako hra medzi obrazom, písmom a mestom. No čím dlhšie ju divák hrá, tým viac začne byť jasné, že nejde len o vizuálny štýl, ale o spôsob uvažovania. Od kresieb v zošitoch cez graffiti až po murály, magnetky či drobné zásahy do priestoru sa jeho práca neustále pohybuje medzi kontrolou a náhodou, medzi tým, čo vzniká v ateliéri, a tým, čo sa deje až vonku. V tomto profile sa postupne odkrýva, ako sa z potreby kresliť stal jazyk, ktorý dnes funguje naprieč médiami a prečo je pre Matucha dôležitejšie to, čo sa s dielom deje potom, než samotný moment jeho vzniku.

Alex patrí k autorom, ktorých tvorba sa nedá rozdeliť na jednotlivé disciplíny. Pod menom LexxBrush pretvára oblečenie cez airbrush ako živý, intuitívny proces, zatiaľ čo ako 44lex prenáša rovnakú energiu do hudby. Obe polohy pritom nevznikajú oddelene, ale ako súčasť jedného sveta, ktorý sa formuje medzi ateliérom, ulicou a komunitou okolo neho. V nasledujúcom profile si predstavíme jeho cestu od rodinného zázemia a prvých kresieb až po vznik značky, ktorá nefunguje ako klasický brand, ale ako otvorený systém – postavený na procese, nedokonalosti a prirodzenej potrebe tvoriť.

Žofia patrí k autorkám, ktoré nevnímajú maľbu len ako zachytenie motívu, ale ako priestor premýšľania. Vo svojej tvorbe sa dlhodobo pohybuje medzi krajinou a samotným obrazom – medzi horizontom, diaľkou, horou či oceánom a otázkou, ako sa tieto skúsenosti dajú preniesť do vrstvy, materiálu, rámu či skla. V tomto profile sledujeme jej cestu od detstva s farbičkami a športu cez štúdium na VŠVU, zahraničné stáže a objavovanie nových médií až po súčasnú maliarsku prax, v ktorej sa fyzická práca ruky prepája s presným uvažovaním o tom, kde obraz začína, kde končí a čo všetko môže niesť.

Adam patrí k dizajnérom, ktorých práca sa pohybuje na hranici medzi vizuálnou kultúrou, dátami a priestorom. V jeho projektoch sa grafický dizajn stretáva s informačnými systémami, výstavnou architektúrou aj umeleckým prostredím. Či už ide o diplomový projekt skúmajúci dôveryhodnosť digitálnych dôkazov, vizualizáciu mestských dát vo výstave Poznáš Bratislavu? alebo grafický dizajn pre súčasné umelecké projekty, vždy sa vracia k podobnej otázke: ako spraviť komplexné veci čitateľnými bez toho, aby stratili svoju hĺbku. V tomto profile budeme sledovať jeho cestu od prvých kresieb a experimentov na strednej škole cez módny projekt MALLUM a skúsenosť zo štúdia Studio Najbrt až po štúdium informačného dizajnu na Design Academy Eindhoven. Postupne sa ukazuje, že Adamova práca nie je len o forme, ale najmä o štruktúre – o hľadaní spôsobov, ako prekladať dáta, systémy a priestory do vizuálneho jazyka, ktorému dokáže porozumieť aj širšie publikum.

Katarína Nemcová hovorí o svojej práci pokojne a vecne – no za touto jednoduchosťou je presnosť remesla, roky práce v dielni a tvrdohlavé hľadanie tvaru. Z fascinácie funkcionalizmom, ohýbanou oceľou a konštrukciou si postupne vybudovala rukopis, ktorý je síce „čierny“ a minimalistický, ale nikdy nie nenápadný: rozhoduje forma, ohyb, napätie medzi pevnosťou a jemnosťou. V obuvi prešla od ručne tepaných podpätkov až k experimentu s 3D tlačou kovu – a práve tento sochársky spôsob uvažovania dnes prenáša do značky rara. V tomto profile sledujeme cestu z detstva a prvých kresieb topánok cez Zlín a pandemickú samostatnosť až po Tallinn a Amsterdam, ktoré jej dali slobodu dôverovať vlastnému impulzu. A napokon prichádza rara: ručne šité kožené kabelky, v ktorých sa experiment stretáva s každodennosťou. Kolekcia R25 nesie tvar vlny – raz hore, raz dole – ako jednoduchý symbol dňa, ktorý si každý z nás nesie v tele. Katarína pritom nehľadá instantný efekt ani trend. Skôr dlhodobý vzťah medzi objektom a človekom: kúsok, ktorý nie je len doplnkom, ale postojom – a ktorý dokáže jedným presným tvarom potichu „zdvihnúť sebavedomie“.

Tvorba Nikol Hanzelovej nevznikla z ambície budovať šperkársku značku, ale z potreby pracovať rukami a hľadať vlastnú reč. Od kresby cez keramiku až po oheň a striebro si postupne vybudovala autorský jazyk, v ktorom má materiál rovnocenné slovo. Pod značkou Hanzelova atelier dnes tvorí šperky, ktoré v sebe nesú organickosť, surovosť aj cit pre detail. V jej príbehu sa prelína technická precíznosť zlatníckeho remesla s intuitívnym experimentom, prírodné fragmenty s priznanými ryhami pilníka a osobná sloboda s vedomým budovaním identity. V článku – kapitolu po kapitole – budeme sledovať jej cestu od prvých modelovaných tvarov na ŠUP Josefa Vydru cez zlatnícke štúdium až po vznik vlastnej značky, spolupráce ako The Primal Skin či aktuálnu kolekciu Siren. Je to príbeh o tom, ako sa z osobnej potreby tvoriť postupne vybudoval konzistentný autorský rukopis a značka s jasne čitateľnou identitou.

Pre Jakuba Fraňa nie je streetwear trendom ani marketingovou stratégiou. Je to spôsob, ako premýšľať o oblečení – a zároveň o sebe samom. Značka 1617zyx nevznikla ako podnikateľský plán, ale ako odpoveď na osobnú potrebu vytvoriť si veci, ktoré na trhu chýbali. V jeho profile sledujeme cestu od prvých pokusov s kamienkovými vzormi cez formovanie systému limitovaných dropov až po budovanie komunity, v ktorej sa oblečenie stáva médiom. Príbeh, v ktorom sa rukopis formuje zvnútra a značka postupne nadobúda jasný postoj.

Marianna Tomanová pristupuje k módnej fotografii ako k priestoru, v ktorom má každá vec svoje miesto – móda, tvár aj detail. Minimalizmus pre ňu nie je cieľom, ale nástrojom, ako zvýrazniť jeden akcent a nechať obraz dýchať. Od prvých školských editoriálov a skorých publikácií sa jej cesta prirodzene posúvala smerom k profesionálnej editoriálnej a beauty fotografii, kde sa dôraz na portrét, tímovú spoluprácu a prácu s priestorom stal základom jej vizuálneho jazyka. Mariannin profil sleduje jej vývoj od obdobia hľadania a experimentu až po súčasnú prax medzi Prahou a Bratislavou, jej vzťah k analógovej fotografii a vedomému spomaľovaniu procesu, aj spôsob, akým si dnes nastavuje rovnováhu medzi editoriálnou slobodou a komerčnou disciplínou.

Michaela Prablesková sa k vizuálnemu umeniu nedostala tradičným scenárom ani jasným presvedčením, že „toto je ono“. Jej cesta je skôr sledom pochybností, návratov a vedomých zlomov, v ktorých sa osobná skúsenosť neustále konfrontuje so svetom okolo. Od oneskoreného rozhodnutia študovať na VŠVU, cez projekt Hľadá sa Michaela, ktorý preveril hranice identity, etiky a verejného priestoru, až po súčasné angažované práce sa jej tvorba formuje ako proces hľadania – nie odpovedí, ale otázok. Tento profilový článok sleduje Michaelinu intermediálnu prax ako citlivú, no zároveň fyzickú prácu s hmotou, neistotou a mocenskými štruktúrami, v ktorej sa intímne témy prirodzene stretávajú s feministickou kritikou a spoločenskou angažovanosťou.

Jakub Brunclík sa pohybuje v priestore, kde sa prirodzene stretávajú remeslo, materiál a dlhodobá skúsenosť s prácou rukami. Jeho cesta neviedla po jednej priamke ale je zložená z presunov – medzi drevom, šitím, módou a čalúnnictvom, medzi rôznymi mierkami aj typmi práce. To, čo jednotlivé etapy spája, nie je konkrétne médium, ale spôsob uvažovania: cit pre proces, ochota učiť sa priamo v práci a schopnosť premýšľať o veciach do hĺbky, vrátane toho, čo zostáva skryté pod povrchom. Tento profilový článok sleduje Brunclíkov vývoj od intuitívnych začiatkov k čalúnnictvu ako komplexnému remeslu, ktoré kombinuje technickú presnosť, materiálové experimentovanie a zodpovednosť voči funkcii a životnosti objektu. Dotýka sa jeho skúseností z módy, spoluprác s hudobníkmi a dizajnérmi, aj postupného presunu pozornosti k nábytku a interiéru. Zároveň ukazuje čalúnnictvo nie ako uzavretý odbor, ale ako otvorenú prax – miesto, kde sa stretáva remeslo, dizajn a neustále hľadanie riešení.

Amie Švecová patrí k autorkám, pre ktoré umelecká tvorba nikdy nebola jasne naplánovanou cestou. Skôr dlhodobým vnútorným pohybom, ktorý ju opakovane vracal späť k potrebe robiť veci rukami – aj v momentoch pochybností, únavy či vyhorenia. Jej príbeh nepôsobí ako súvislá línia, skôr ako sled pohybov medzi médiami, mestami a vlastnými očakávaniami. V jej živote sa stretávajú dve výrazné polohy praxe: tetovanie, ktorému sa venuje pod menom amie_tattoo, ako intenzívna práca s telom, ľuďmi a zodpovednosťou, a keramika, ktorú rozvíja v rámci NAO STUDIO, ako tichý, introspektívny priestor bez okamžitej spätnej väzby. Práve v napätí medzi kontrolou a uvoľnením, medzi perfekcionizmom a prijatou nedokonalosťou, si Amie postupne buduje vlastný jazyk. Tento profil je záznamom cesty, v ktorej nie je cieľom mať vo veciach jasno, ale vydržať v procese.

Barbora Lovíšková je ilustrátorka a grafička, pre ktorú sa obraz nezačína peknou kresbou, ale príbehom – situáciou, náladou, vnútorným svetom postáv a detailmi, ktoré nie sú len ozdobou, ale nosičom významu. Od stredoškolského kontaktu s materiálom a tlačou, cez štúdium ilustrácie a voľnej grafiky na VŠVU až po súčasný magisterský program vizuálnej komunikácie na Konstfacku v Štokholme si buduje rukopis založený na výraznej línii, práci s kontrastom a citlivosti k drobným vizuálnym znakom. V Barborinom profile sa pozrieme na to, ako vznikali jej kľúčové projekty – od linorytového leporela Imaginárium, cez picture book o tigrovi bez pruhov, až po magisterský komiksový príbeh o migrácii – a aj na to, čo jej dala kolektívna práca v Muškáte, kde sa tvorí pre radosť, pre experiment a pre spoločný rytmus práce.

Grafický dizajn, ktorý dáva obsahu priestor / Katarína Rybnická patrí ku grafickým dizajnérkam, ktoré o svojej práci hovoria bez potreby veľkých slov. Dizajn pre ňu nie je otázkou výrazného rukopisu ani sebaprezentácie, ale spôsobom, ako premýšľať nad obsahom, spoluprácou a zmyslom vecí. V jej praxi sa prirodzene stretávajú knihy, vizuálne identity, autorská grafika aj manuálne techniky, pričom ich nespája jednotný vizuálny štýl, ale dôvera v proces a cit pre kontext. V tomto profile sa pozrieme na Kataríninu cestu od detskej potreby „vymýšľať“, cez štúdium v Košiciach a Poľsku až po dnešnú prax v Katkat studio – ako príbeh dizajnérky, ktorá stavia na pozornom premýšľaní o obsahu skôr než na okamžitom vizuálnom efekte a na poctivej práci namiesto rýchlych riešení.

TeaBagArt, patrí k autorkám, ktorých tvorba nevzniká z ambície niečo dokazovať, ale z vnútornej potreby udržať si kontakt so svetom aj so sebou samou. Minimalistické komiksy, absurdný humor, opakujúce sa postavy a drobné vizuálne skratky sú len povrchom omnoho komplexnejšieho systému, v ktorom sa mieša chaos, poriadok, únava aj radosť z experimentu. V nasledujúcom profile sledujeme jej cestu od detskej nutkavej potreby kresliť, cez formovanie vlastného vizuálneho jazyka až po budovanie sveta TeaBagArt ako priestoru pre komunikáciu, samoreguláciu a tiché pomenúvanie vnútorných stavov. Tento text neponúka hotové odpovede, ale mapuje proces – tvorbu ako spôsob existencie.

Skúsenosť je pre Luciu Stümpel Krnčanovú základným východiskom dizajnu. To, ako predmet držíme, používame a ako sa s nami mení v čase, vníma rovnako dôležito ako jeho tvar či funkciu. Empatia k používateľovi nie je v jej práci deklarovanou hodnotou, ale prirodzenou súčasťou procesu. Tento profil sleduje jej cestu od citlivého pozorovania prostredia a štúdia na Fakulte architektúry a dizajnu STU až po diplomový projekt In Good Hands, v ktorom sa osobná skúsenosť prepája s výskumom a snahou reagovať na prehliadané potreby seniorov. Text približuje Luciin spôsob uvažovania o dizajne ako o vzťahu – medzi človekom a objektom, telom a materiálom, problémom a jeho citlivým riešením.

Tereza Orviská patrí k autorkám, ktorých tvorba vzniká z pomalého pozorovania a dôvery v proces. Keramiku nevníma ako cieľ ani hotovú identitu, ale ako jazyk, cez ktorý dokáže premýšľať o priestore, krajine, každodennosti aj vlastnej skúsenosti. V profile sledujeme jej cestu od náhodného prijatia na keramiku, cez formovanie vlastného výpovedného jazyka na VŠVU, až po projekty, ktoré balansujú medzi úžitkom a voľnou výpoveďou. Článok približuje jej vzťah k materiálu, motívom, cestovaniu aj spolupráci s tradíciou a ukazuje, prečo je pre ňu dôležitejšia otvorenosť a proces než rýchle definície.

Nina Štefániková tvorí autorský šperk, ktorý nepôsobí okázalo, no má schopnosť pritiahnuť pozornosť potichu – cez dotyk, vrstvy a jemné významy ukryté v materiáli. Jej cesta k šperku viedla cez detskú trpezlivosť, remeselnú disciplínu a postupný posun od konštrukčného uvažovania k osobnejšej výpovedi. V tomto profile spoznáme, ako sa v jej tvorbe pamäť a vnútorný svet menia na pracovnú metódu: od „skrytých spomienok“ a kolekcie ne.viditeľné až po bakalársku sériu brošní, v ktorej spochybňuje stereotyp tvrdého kovu – a ukazuje, že aj materiál môže byť zraniteľný.

Karin Fergelová patrí k tej generácii autoriek, ktoré viac než veľké koncepty fascinuje samotný proces – od prvého náčrtu až po hotový objekt. Z babkinej obývačky plnej priadzí, strihov a stolových hier sa postupne dostala cez strednú umeleckú školu až na keramiku na VŠVU, kde si – doslova z klobúka – vytiahla svoj ateliér. V kolekcii šxvxh prepája textilný strih, sadrové formy a porcelán do objektov, ktoré stoja niekde medzi úžitkom, spomienkou a osobným gestom. V tomto profile sledujeme, ako sa z detskej zvedavosti, babkinej Kytice a ocenenia na Bratislava Design Weeku stáva otvorená, procesná cesta, ktorá nechce zostať pri jednom rukopise.

Emma Dvorská je módna návrhárka, ktorá k odevu prišla úplne prirodzene – cez detskú zvedavosť, domáce experimenty s materiálmi a neskôr cez školu, prax a remeslo. Jej cesta vedie zo ŠUP-ky v Ružomberku cez stáž u Petry Kubíkovej až na VŠVU, kde si začala budovať vlastný rukopis. V jej tvorbe sa stretáva intuícia, poctivá práca s látkou, tradícia aj citlivosť k ľuďom, ktorí jej odevy nosia. V článku sledujeme, ako sa z dievčaťa, ktoré zbieralo predmety z ulice, stala autorka, ktorá premýšľa o odeve ako o príbehu, procese a osobnej výpovedi.

Adam Pisca je textilný dizajnér a vizuálny umelec z Čachtíc, ktorého fascinujú zadné strany príbehov – rub tapisérií, skryté chyby aj vrstvy pamäti v materiáli. Pochádza z prostredia poznačeného legendami o Alžbete Báthory a práve toto miesto mu od detstva vštepilo citlivosť k vrstveniu príbehov, tajomstvám a tomu, čo sa skrýva pod povrchom. Detstvo medzi ruinami Čachtického hradu ho priviedlo k monumentálnej diplomovej tapisérii o mýtickej postave, k projektu ekologických urien z orobinca aj k spolupráci v duu NabilkovaxAdus, kde spája mäkkosť textilu s tvrdosťou kovu. V textilnom médiu dnes dokáže zachytiť omyl aj spomienku, proces aj intuíciu. „Považujem sa skôr za umelca, ktorý je rád, ak jeho tvorba rozpráva za neho… je to taká duchovná cesta chaosu, povyšovanie chyby na cieľ,“ hovorí. A práve túto cestu – od prvých dotykov s materiálom až po súčasnú tvorbu, v ktorej sa textil mení na médium spomienok, rituálov a tichého tepla – sleduje tento profil.

Terézia Denková pôsobí ako dizajnérka, ktorá má vo veciach zvláštny pokoj aj presnosť — no za touto istotou je príbeh hľadania, omylov, prestupov, náhodných stretnutí aj malých víťazstiev. Z malej garáže za bratislavským nákupným centrom vytvorila Typogaráž – živý priestor, kde sa typografia stretávala s rozhovormi, workshopmi a medzinárodnými hosťami. Dnes spolu s Barbarou Kowalczukovou vedie TaB Studio, venuje sa knižnému dizajnu, editoriálom a vizuálnym identitám, v ktorých typografia funguje ako tichý, ale veľmi presný rozprávač. V tomto profile sa dozvieme, ako sa Terézia od prvých študentských projektov dostala k Typogaráži, ktorá na roky rozhýbala slovenskú typografickú komunitu, aj k profesionálnej spolupráci v TaB Studiu. Pozrieme sa na jej prístup ku knižnému a editoriálovému dizajnu, na projekty ako Sobašné siene, Iba Fišer! či vizuály pre Múzeum mesta Bratislavy, a tiež na to, prečo je pre ňu typografia nielen nástroj, ale spôsob rozmýšľania o príbehoch, priestore a ľuďoch, ktorí stoja za nimi.

Nikol Kováčik Bruderová našla v hline to, čo jej chýbalo v rýchlom svete produkcie: ticho, rytmus a poctivé remeslo. Z nenápadných pokusov v obývačke sa zrodila značka NASHA KERAMIKA – ateliér ručného modelovania, kde každý kus nesie dotyk prstov, jemnú nedokonalosť a dôraz na funkčnú krásu. V článku sledujeme jej cestu od vyhorenia k vlastnému štúdiu, filozofiu „ruky, nie stroje“, proces handbuildingu s „pani pecou“ v hlavnej úlohe, komunitu okolo workshopov a spolupráce, ktoré posúvajú jej prácu z domácej kuchyne až do fine-diningu a interiérov po svete.

Peter Baran patrí k výrazným hlasom súčasného vizuálneho umenia, aj keď jeho cesta k soche nebola priamočiara. Od štúdií filmovej produkcie cez experimenty s materiálmi až po betón ako nositeľa odkazov, vytvoril autorský jazyk, ktorý prepája architektúru, identitu a pamäť. Jeho objekty nie sú len výtvarné artefakty – sú výsledkom premýšľania o svete, v ktorom žijeme. V tomto profile sa pozrieme na jeho doterajšiu cestu: od prvých odliatkov bratislavských ikon cez sériu Radikal 1 až po sochy odporu a obnovy, ktoré vznikli z fragmentov ukrajinských miest. Prečo si vybral práve betón a čo chce svojimi dielami povedať?

Bianka Ézsölová je vizuálna umelkyňa mladej generácie, ktorá vo svojej tvorbe prepája fotografiu, video, inštaláciu a citlivo vedený osobný výskum. Vychádza z vlastných skúseností, no jej diela sa dotýkajú širších tém – od traumy a pamäti až po otázku domova či hraníc medzi verejným a súkromným. V jej profile mapujeme jej vývoj od detských experimentov až po výstavy, ktoré kombinujú konceptuálne myslenie s hlbokým vnútorným prežívaním. Bianka je príkladom autorky, ktorá dokáže nenápadne, no dôsledne otvárať aj tie najcitlivejšie spoločenské a osobné témy.

„Od malička, odkedy si pamätám, som držala ceruzku alebo fixku v ruke a stále som si kreslila…“ hovorí Vanda Hauptvogelová, módna dizajnérka, ktorá sa v posledných mesiacoch dostala do pozornosti odbornej verejnosti aj vďaka postupu do finále súťaže Best Fashion Talent 2025. Jej tvorba, charakteristická ručným pletením, vrstvenými štruktúrami a modulárnym dizajnom, však nevznikla zo dňa na deň. Má korene v tichom pozorovaní sveta, v hravosti a v potrebe niečo vytvárať vlastnými rukami – presne tak, ako to býva u detí, ktoré si radšej vyrábajú bábiky ako ich kupujú.

„Vizuálny prejav mi je blízky od malička…“. Radovan Vašák nie je dizajnér, ktorý by potreboval veľa slov. Jeho prácu definujú presné línie, intuíciou vedené rozhodnutia a čisté kompozície, ktoré hľadajú rovnováhu medzi systémom a emóciou. Od detstva ho fascinovali predmety a obrázky – cez rapové obaly, basketbalové kartičky až po písmo, ktoré sám vyvíja. V tomto profile si prejdeme Radekovou cestu od prvých návrhov pre kamarátov až po stáž v estónskej písmolejárni, kde hľadá nové jazyky – vizuálne aj vnútorné.

René Lazový patrí k najvýraznejším zjavom mladej slovenskej vizuálnej scény, aj keď žije a tvorí mimo nej – v Londýne. Jeho tvorba sa pohybuje medzi fotografiou, kresbou, inštaláciou a filozofiou, pričom najradšej pracuje s celkom: výstavou ako umeleckým médiom. V tomto profile sledujeme jeho cestu od bratislavských sídlisk cez VŠVU až po Central Saint Martins, kde sa začal naplno zaoberať témami ako identita, migrácia, klimatická kríza a tzv. hyperobjekty. René nie je typický solitér – jeho tvorba je kolektívna, vrstvená a otvorená budúcim významom.

Samuel Križovenský, známy pod instagromavým menom sama.robota, patrí k novému typu remeselníkov, ktorých tvorba sa pohybuje niekde medzi klasickým šperkárskym remeslom, umeleckou skratkou a individuálnou formou sebavyjadrenia. Jeho cesta k šperku však neviedla priamočiarou cestou cez umeleckú školu či dizajnérsku akadémiu, ale cez osobný vzťah k ručnej práci, DIY etiku a hľadanie vlastnej cesty mimo tradičných vzorcov. Vyrástol v dielni, formoval sa cez pokusy a chyby, a našiel svoj jazyk v kombinácii temna, presnosti a ľudskosti. V profile sa pozrieme na jeho cestu od pilníkov a matíc až po 14-karátové zlato, zubné odliatky a komunitu okolo individuality. Šperk uňho nie je výsledok, ale proces – a každý z nich má niečo, čo sa nedá kúpiť: príbeh, ktorý sedí presne na mieru.