Odkrývanie

Poznáte fotografiu detí pri ostnatom plote nacistického vyhladzovacieho a koncentračného tábora Osvienčim, ktorá vznikla len krátko po ich oslobodení?  Zhotovil ju jeden z tých, ktorí tábor oslobodzovali, ruský vojak a dokumentarista Alexander Voroncov. No málokto vie, aký príbeh sa za ňou skrýva. A ešte menej aké príbehy sú za deťmi z fotografie - sedem z trinástich detí na známom zábere pochádzali priamo zo Slovenska. Práve dnes si celý svet pripomína 80 rokov, ktoré uplynuli od oslobodenia nacistického vyhladzovacieho a koncentračného tábora Osvienčim. My sme symbolicky k tomuto okrúhlemu výročiu a Medzinárodnému dňu pamiatky obetí holokastu pripravili špeciálne vydanie podcastu Odkrývanie, ktoré pripravuje Dokumentačné stredisko holokaustu v spolupráci s denníkom SME.  Počuť v ňom budete riaditeľa Dokumentačného strediska holokaustu, historika Jána Hlavinku v rozhovore s novinárkou Soňou Gyarfašovou - a o tragédii holokaustu budeme hovoriť cez jednotlivé ľudské osudy - tentokrát cez príbeh detí z fotografie, ktorých identitu sa podarilo zistiť a zrekonštruovať až po dlhých desaťročiach.  See omnystudio.com/listener for privacy information.

Viete, kto ako prvý prišiel s myšlienkou založenia Dokumentačného strediska holokaustu, pod taktovkou ktorého vzniká aj náš podcast Odkrývanie? Bola to silná žena, ktorá sa ocitla v prvom slovenskom transporte do Osvienčimu. Jej meno bolo Hilda Hrabovecká, hoci po svojom transporte sa stala číslom 1890, ktoré mala celý život vytetované na svojej ruke. No a táto krehká a drobná žena sa zapojila aj do táborového podzemného hnutia. V Osvienčime prežila tri roky a nakoniec sa dožila aj oslobodenia, ktoré však pre mnohé a mnohých z nacistických väzňov skutočnou radosťou nebolo. Vrátila sa akoby zázrakom domov, no nacisti celú jej rodinu vyvraždili, po vojne sa stretla len s jej dvoma členmi - sestrou a bratom. O všetkom však v celej hĺbke prehovorila až po nežnej revolúcii. Aj pred ľuďmi, ktorí sa snažili obhájiť vojnový Slovenský štát. Prečo sa vlastne mladá Hilda Hrabovecká, ktorá svoju mladosť strávila v Osvienčime, rozhodla dať druhú šancu krajine, odkiaľ ju chceli deportovať na smrť? Ako dokázala žiť ďalej? A čo jej pomohlo všetko to ťažké prekonať a zvládnuť? Aj o tom budeme hovoriť s etnologičkou Monikou Vrzgulovou z Etnologického ústavu Slovenskej akadémie, s ktorou ich spájala nielen tragická téma holokaustu, ktorému sa Monika profesne venuje, no najmä hlboké priateľstvo. See omnystudio.com/listener for privacy information.

Hrdinovi nášho dnešného príbehu sa pred očami menil celý svet. Bol svedkom toho, ako vznikol fotoaparát, rádio aj film. Videl veľkú vojnu národov, rozpad impérii a na oblohe plachtiť prvé vzducholode. Šimon Goldberger sa totiž narodil ešte v polovici 19.storočia - v roku 1851. A na svet prišiel do židovskej rodiny.Práca, ktorú si vybral, však odolávala aj behu času - veď takmer polstoročie pracoval ako poštár.No Šimon Goldberger mal v sebe aj invenciu a asi sa len tak ľahko nevzdával - keď prišiel v 70 rokoch o svoju prácu, založil si malý obchodík so zmiešaným tovarom. Asi by si nikdy nemyslel, že svet, ktorý poznal, sa začne tak radikálne meniť a on sa stane v roku 1939 nepriateľom pre novovznikajúci Slovenský štát pre svoj židovský pôvod. Vtedy túžil len po jedinom, aby nestratil svoj malý obchod, ktorý bol preňho živobytím a tak napísal prezidentovi nového štátu, inak katolíckemu kňazovi Jozefovi Tisovi.Bola to posledná nádej, ktorá mu zostala. Odpovede sa však nedočkal. V máji 1942 ho gardisti natlačili s ďalšími stovkami ľudí - prevažne žien, starcov a detí do nákladného vagóna smerom do nacistických vyhladzovacích táborov -  vtedy mal Šimon Goldberger 91 rokov. Dalo sa však svojmu osudu vôbec vzdorovať? Mal vtedy 91-ročný Šimon Goldberger nejakú šancu prežiť? A prežil ešte niekto z rodiny alebo je posledným, čo po jeho živote zostalo, zažltnutý list, ktorý písal Jozefovi Tisovi? O tom všetkom budeme hovoriť v našom podcaste - v dvojrozhovore s dvoma vynikajúcimi odborníkmi - americkou výskumníčkou Madeline Vadkerty, ktorá pátra po osudoch ľudí, ktorí písali Jozefovi Tisovi a s etnológom Petrom Salnerom, ktorý na Slovensku priekopnícky mapoval ľudí, ktorí holokaust prežili.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Mala osemnásť rokov a prezývali ju Lisette alebo aj po slovenskz - Alžbeta Blahová, bola to Francúzka,a zúčastnila sa Slovenského národného povstania. Zoltán Ferenc zasa pochádzal zo Spišskej Novej Vsi, mal 44 rokov a živil sa roky ako kníhkupec. Edita Dillerová mala 16 rokov, pochádzala z Medzilaboriec a pred sebou množstvo plánov - s celou svojou rodinou sa v tom čase ukrývali v okolí Brezna. Telá všetkých z nich sa našli v masovom hrobe na poli Krtičná neďaleko Brezna.Na pamätníku, ktorý dnes týchto ľudí pripomína, je dohromady 31 mien - najmladší zo zavraždených ľudí  mal iba 7 rokov. Všetci títo ľudia sa stali koncom roka 1944 obeťou nacistickej popravy.Pri tejto masovej vražde a zločine nacistického trestného komanda však asistoval aj Slovák - volal sa Oskar Bubeň, mal vtedy 21 rokov a pôvodne to bol partizán, ktorý bojoval proti nacistom v Slovenskom národnom povstaní. Lenže ubehlo len pár mesiacov a on sa ocitol v ich službách - a to dokonca veľmi blízko vysokému veliteľovi SS. Stal sa totiž jeho osobným šoférom. Celkom zblízka tak videl Oskar Bubeň nacistické perzekúcie, ktoré voči civilnému obyvateľstvu nacisti rozpútali - zatýkanie židovských rodín, ktoré sa na strednom Slovensku skrývali a tiež ľudí, ktorí pomáhali odboju.Nakoniec sa spolu s nacistickým trestným komandom zúčastnil aj popravy všetkých týchto ľudí. A stal sa nielen svedkom, ale aj jej spolupáchateľom. Prečo sa dal vlastne mladý Oskar Bubeň, ktorý bojoval v povstaní, nakoniec do služieb nacistickej moci? Niesol za svoje pôsobenie počas druhej svetovej vojny niekedy trest a oľutoval to, čoho sa zúčastnil? A čo nám môže jeho príbeh povedať dnes? O všetkých týchto otázkach budeme hovoriť s historikom Jánom Hlavinkom, ktorý je tiež riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu.Ten človek, o ktorom ideme hovoriť, je Oskar Bubeň, ktorého meno sa spája tiež s vraždou na poli Krtičná neďaleko Brezna. Ale než o ňom začneme hovoriť, čo vlastne o Oskarovi Bubeňovi vieme? O tom všetko budeme hovoriť s historikom Jánom Hlavinkom, ktorý pôsobí ako riaditeľ dokumentačného strediska holokaustu a nacistickej poprave na poli Krtičná sa venoval aj vo svojej štúdii.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bola to drobná, krehká žena. A stala sa silným hlasom tých, ktorý narozdiel od nej neprežili. Margita Schwalbová prezývaná Manca túžila byť lekárka, ale jej snu zabránilo rasové zákonodárstvo ľudáckeho slovenského štátu, ktorý nakoniec zabezpečil jej deportáciu do Osvienčimu. A ten sa stal paradoxne prvým miestom, kde začala vykonávať svoju prácu - alebo poslanie. Zo svojej pozície sa snažila však zo všetkých síl pomáhať, hoci ohrozovala vlastný život.Ako táborová lekárka sa tu stretla aj s obávaným doktorom Mengelem a na vlastné oči sledovala jeho selekcie. Každodennou realitou v Osvienčime bolo najmä vraždenie, zomieranie a šialené nacistické pokusy, kde život človeka nemal žiadnu cenu. Čo pomohlo mladej Margite Manci Schwalbovej, ktorá metaforicky otvorila aj zavrela Auschwitz, že toto celé prežila? Prečo o sebe hovorila, že žila životy tých druhých? A prečo sa stala nepohodlnou aj pre komunistický režim?O tom všetkom budeme hovoriť s 2 výbornými hosťami - historičkou Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Katarínou Hradskou, ktorá bola osobnou priateľkou Manci Schwalbovej a tiež s riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu Jánom Hlavikom. No a práve s nimi si dnes zrekonštruujeme jej príbeh, no povieme si aj o tom, čo nám môže povedať dnes.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Počas vojny so sadistickou zvrátenosťou trýznil bezbranných ľudí z prenasledovanej židovskej komunity - no ušiel akémukoľvek trestu a po vojne sa stal trestným sudcom, ktorý mal rozhodovať o práve a spravodlivosti. Zdá sa Vám to absurdné?Tento príbeh sa skutočne stal. Človek, o ktorom je reč, sa volal Kornel Reinhardt, bol okresným náčelníkom a v šikane prenasledovaných židovských obyvateľov bol dôslednejší a snaživejší ako samotní ľudáci.Všetko sa to dialo na samom konci Slovenského štátu - v Medzilaborciach - no a tam bola pomerne početná židovská komunita. Navrhol židovských obyvateľov nasadiť na nútené práce, postupne zavrel ich modlitebne a zakázal im vychádzať na ulicu Andreja Hlinku. Len krátko po tom, čo vyšiel Židovský kódex, ktorý týmto ľuďom ukradol všetky práva, rozhodol sa ešte pritvrdiť.No a keď sa rozbehli deportácie, začal ešte viac zhoršovať už zúfalú situáciu týchto ľudí. Písal listy s apelom na ich urýchlenie a do transportov navrhoval posielať aj ľudí, ktorí boli chorí. Bol režisérom 1.fázy deportácii v Medzilaborciach a za svoje zásluhy si dokonca polepšil. No a po vojne existovala snaha brať ho na zodpovednosť, tá však veľmi rýchlo stroskotala. Prečo to celé kedysi vlastne robil? Ako je možné, že po tom všetko preplával dalej bez akéhokoľvek trestu? A čo vieme o jeho povojnovom pôsobení na pozícii trestného sudcu? O tom všetkom budeme hovoriť s riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu Jánom Hlavinkom, ktorý zrekonštruoval fragmenty jeho osudov.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Jeden pôsobil ako kňaz v Bánovciach nad Bebravou, druhý len o kúsok ďalej v Slatine nad Bebravou. A obaja sa osobne poznali. Ten prvý, Jozef Tiso, sa stal prvým mužom ľudáckeho Slovenského štátu, ktorý ako nemecký satelit vyviezol na smrť desaťtisíce svojich niekdajších židovských občanov. Ten druhý, Daniel Kováč bol už od začiatku ostrým odporcom tohto režimu a rozhodol sa aktívne proti nemu tiež niečo robiť - pomáhal najvàčšej odbojovej skupine Flóra A popritom sa snažil zachraňovať tiež prenasledovaných židovských obyvateľov. Ako evanjelický kňaz prišiel na dômyselný systém, ako docieliť, aby sa nakoniec títo ľudia vyhli deportáciam.Lenže jeho činnosť sa prezradila a on skončil v ľudáckom kriminále, odkiaľ písal ostré riadky niekdajšiemu známemu, prezidentovi Slovenského štátu Jozefovi Tisovi. No a nakoniec sa Daniel Kováč burcoval k neposlušnosti voči ľudáckemu režimu a zapojil sa aj do Slovenského národného povstania.Odpovedal svojmu niekdajšiemu známemu prezident Tiso na jeho ostré riadky, v ktorých pranieroval ľudácky režim?  Prečo sa vlastne rozhodol evanjelický farár Daniel Kováč, ktorý bol v čase vojny otcom troch detí, takto riskovať a ísť proti moci v čase, keď iní kolaborovali alebo mlčali? A prečo sa stala jeho činnosť neskôr tŕňom v oku aj pre komunistický režim? O tom všetkom budeme hovoriť s americkou výskumníčkou Madeline Vadkerty, ktorá po rokoch oprášila jeho zabudnutý príbeh.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bol to fanatik alebo bezcharakterný karierista, ktorý si chcel v pohnutých časoch Slovenského štátu zaistiť teplé miestečko? Presne táto otázka sa niekoľkokrát objavuje pri životnom príbehu, ktorý si dnes predstavíme.  Andrej Dudáš bol obyčajný úradník, ktorý to svojim snažením dotiahol na prešovského župana v Slovenskom štáte a ukázal v mnohom tvrdší ako najtvrdší radikáli. Ešte oveľa skôr než nariadil Slovenský štát židovskému obyvateľstvu povinne nosiť žlté hviezdy, prišiel Dudáš s príkazom, že Židia v jeho župe musia nosiť na rukáve žlté pásky. No a zľutovanie nemal ani s tými najzraniteľnejšími. Lenže svoj nátlak na židovské obyvateľstvo  Dudáš stále stupňoval - a tak sa ľuďom v župe, ktorú spravoval, žilo ešte ťažšie ako inde. Odporúčal ich nasadiť napríklad aj na nútené práce. Na jar 1942, keď sa zo Slovenského štátu rozbehli deportácie židovského obyvateľstva do nacistických koncentračných táborov, ukázal opäť svoju nadprácu. A prikázal, aby židovských obyvateľov, ktorí budú deportovaní, zadržali ešte predtým ako rukojemníkov.Jeho krutosť voči židovskému obyvateľstvu a horlivé snaženie zapáčiť sa ľudáckym autoritám si všimli nakoniec aj samotní nacisti. A neskôr ho zahrnuli aj do svojich plánov, jeho meno sa neskôr skloňovalo dokonca aj v súvislosti s postom ministra. Kto bol teda Andrej Dudáš, ktorého prístup k židovskému obyvateľstvu sa vyznačoval mimoriadnou brutalitou? Čo bolo vlastne za jeho konaním? Aký mal podiel na holokauste na Slovensku a niesol niekedy za svoje činy vôbec zodpovednosť? O tom budeme hovoriť a riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu a historikom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Jánom Hlavinkom, ktorý sa príbehu Andreja Dudáša venoval aj vo svojom výskume.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Ona mala 27, on o 2 roky viac. Margita a Aladár Löwyovci boli mladí manželia, ktorí žili v Trnave. No ich šťastie ani spoločný život netrval veľmi dlho - písal sa rok 1942, keď ich od seba násilne oddelil ľudácky režim Slovenského štátu. Aladára deportovali prvého - v jednom z prvých transportov, 29.marca.Keďže ľudácki politici po dohode s Nemcami tlačili na rýchle deportácie Židov zo Slovenska, necelý mesiac po manželovi, 21.apríla, odtransportovali do Lublinskej oblasti aj Margitu.Tam v tom čase nacisti realizovali svoj plán na konečné riešenie židovskej otázky. Aladár sa dostal do koncentračného tábora Majdanek, kde o svoj život bojoval osem mesiacov.Margita prišla do Lublinu čase, keď jej manžel ešte zvádzal každodenný boj o život a nevedela, že sú od seba bližšie, ako by si vôbec mohla pomyslieť. Ona sa vtedy  dostala najskôr do geta. Bolo to len niekoľko dní predtým, ako nacisti spustili vyhladzovací tábor Sobibor. Práve tam mala byť deportovaná aj Margita. V čase, keď bola v gete, sa však zoznámila s poľskou rodinou menom Sadurski. Manželia s dvomi malými deťmi, chlapcom a dievčatkom, v tejto oblasti žili a mladej žene sa rozhodli pomôcť.Je takmer nepredstaviteľné, že v Lublinskej oblasti, kde sa dialo masové vraždenie skrývali Margitu u seba doma, hoci riskovali vlastný život. Prečo sa rozhodli poľskí manželia ohroziť sami seba aj svoje deti, aby pomohli neznámemu človeku? Čo vlastne vedelo miestne poľské obyvateľstvo o vyhladzovacích táboroch v Lubline? A podarilo sa Margite, ktorá sa začala skrývať u svojich záchrancov ešte v roku 1942, prežiť nasledujúce tri roky a dožiť sa konca druhej svetovej vojny? Príbeh, ktorý bol desaťročia celkom zabudnutý, pomáhal po desaťročiach rekonštruovať aj historik Ján Hlavinka z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorý pôsobi aj ako riaditeľ Dokumentačného strediska holokaustu. Špeciálny podcast Odkrývanie a jeho tretia séria, ktorá cez ľudské príbehy mapuje temné aj biele miesta našej nedávnej minulosti, vzniká v spolupráci Dokumentačného strediska holokaustu s Denníkom Sme. Podcast moderuje novinárka Soňa Gyarfašová, ktorá pôsobí aj v RTVS, kde mapuje osudy pamätníkov dvoch totalít. Odkrývanie si budete môcť vypočuť každé dva týždne, vždy v stredu.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Jozef Vozár bol miestny zámočník, no jeho kariéra nabrala osudovú rýchlosť, keď mal tridsať rokov. Bolo to krátko po tom, čo vstúpil do Hlinkovej gardy a pomáhal z autonómneho Slovenska vyháňať nežiadúcich Čechov. Za svoje zásluhy sa stal, ako vzorný gardista, v marci 1942 aj veliteľom tábora v Seredi. Viacerí preživší vypovedali, že nosil so sebou pištoľ a pred ich zrakmi strieľal do vtákov na stromoch. "Nežili ste príliš dlho, nechcete zmeniť podnebie?" pýtal sa s obľubou starcov, ktorí sa na toto miesto dostali. Práve tábor v Seredi bol jedným z miest, odkiaľ sa rozbehli deportácie. Za svojím veliteľom v ničom nezaostávali ani desiatky gardistov, ktorým velil. Podriadení gardisti väzňov bili, viacerí odišli do transportu na východ s polámanými rebrami. Známy bol gardista Cingeľ, ktorý bil aj deti, alebo Straka, ktorý mlátil mužov do tváre - stopy po bitke volali židovskí väzni aj "Strakove okuliare." A skôr, než nešťastných ľudí nasadili do nákladných vagónov, stihli ich ešte okradnúť aj o to málo, čo im zostalo. Odcudzené klenoty či rodinné šperky sa našli aj na rukách tamojších úradníčok, ktoré spisovali zoznamy. Do tohto tábora sa dostal aj známy Alfréd Wetzler, ktorý podal s Rudolfom Vrbom neskôr svetu správu o nacistických koncentračných táboroch. Zachovali sa však aj jeho spomienky na tábor v Seredi za éry vzorného gardistu Jozefa Vozára. Hovoril o násilí a bitke. To všetko, čo videl, ho šokovalo natoľko, že sa hlásil do transportu dobrovoľne a skôr. Vtedy nikto z nich netušil, kam tieto vlaky vlastne mieria. Aký podiel na tragédii deportovaných mal práve Jozef Vozár a jeho kumpáni? Prečo žiadal zaplniť transporty do posledného miesta? A zaujímal sa niekto o jeho pôsobenie po vojne? Na tieto, ale aj ďalšie otázky si odpovieme s naším dnešným hosťom. Tí, ktorí nás počúvate pravidelne, už asi viete, že integrálnou súčasťou, ktorá stojí pri tomto podcaste, je aj Ján Hlavinka, ktorý pôsobí ako riaditeľ Dokumentačného strediska holokaustu a historik na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Ľubomír Škrovina bol mladý muž, milovník rádiotechniky a budúci nádejný vynálezca - keď ho režim Slovenského štátu poslal ako vojaka na východný front. Tu sa stal nakoniec svedkom obrazov, na ktoré nedokázal zabudnúť po celý život. Vtedy ich stihol zachytiť na svoj fotoaparát. Na jednej z jeho fotografií, ktorú zachytil 13. októbra 1941 v ukrajinskom Maripoli, vidíme mladú ženu, ktorá drží za ruku štvorročné dieťa. Skláňa sa nad roklinou, ktorá sa stala vtedy pre miestnych ľudí masovým hrobom. Zreteľne vidíme výstrel zo zbrane nacistickej popravčej čaty. Táto fotografia nebola v tom čase jediná. Jeho fotografie, ktoré vznikli pred vyše osemdesiatimi rokmi, sú unikátnym obrazovým svedectvom o tom, ako vraždili nacisti na jeseň 1941 židovské obyvateľstvo na východnom fronte. To, čoho sa stal mladý Ľubomír Škrovina svedkom, ním hlboko otriaslo a o jeho prežívaní dnes môžeme zistiť viac aj z listov, ktoré písal svojej budúcej manželke. Aj o tom, že sa viac nedokáže pozerať na túto krutosť. Budúcej manželke potom posielal negatívy z východného frontu. Správy o vraždení židovského obyvateľstva sa dostali až k čelným predstaviteľom Slovenského štátu, vrátane samotného prezidenta Jozefa Tisa. Aj napriek tomu sa zo Slovenska v marci 1942 rozbehli na východ deportácie židovského obyvateľstva. Prečo podobné správy nenašli u ľudí, ktorí mohli rozhodovať, žiadnu odozvu? A aký bol ďalší osud fotografií aj ich autora Ľubomíra Škrovinu? Prečo sa o jeho snímky zaujímal nielen ľudácky, ale aj komunistický režim? Hrdinu nášho dnešného podcastu Ľubomíra Škrovinu objavila americká historička, profesorka Wendy Lower, ktorá pôsobila dlhé roky aj vo Washingtonskom múzeu holokaustu. Pri svojom výskume vycestovala aj na Slovensko a vybrala sa po jeho posledných stopách. Na tejto ceste ju sprevádzal aj náš dnešný hosť - historik Ján Hlavinka, ktorý je riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu a pôsobí aj na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. A práve s ním sa dnes porozprávame aj o príbehu Ľubomíra Škrovinu.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Toto nie je iba súhrn mŕtvych písmen, pre mňa je to skutočnosť, veľmi smutná skutočnosť. Tieto vety písala prezidentovi Slovenského štátu jedna mladá žena. On bol vtedy jej poslednou záchranou a ona ho zúfalo prosila o výnimku zo situácie, ktorú pomáhal sám vytvoriť. Mladá žena, ktorá písala tieto riadky sa volala Margita, mala 26-rokov a žila si dovtedy takmer šťastný život so svojou dcérkou Edit kou a manželom Pavlom. Potom však do ich života zasiahli prísne nariadenia zo strany ľudáckeho režimu - pretože jej manžel Pavol mal židovské korene. Napriek tomu, že konvertoval, ľudácky režim s ním nemal zľutovanie. To však nebolo koniec všetkým perzekúciam, pretože Margitin manžel Pavol sa dostal do zberného tábora a jeho budúcnosť bola neistá. To všetko ovplyvnilo aj život Margity a jej malej dcérky. Dočkala sa teda od prezidenta Slovenského štátu, katolického kňaza Jozefa Tisa nejakej milosti? Vyhovel prosbám Margity a jej manžela Pavla Jozef Tiso alebo nie? Ako žila Margita s dcérkou Editou bez Pavla a podarilo sa im ešte niekedy stretnúť? Listy zúfalej Margity, ktoré písala pred viac ako 80 rokmi Jozefovi Tisovi, objavila v Slovenskom národnom archíve po desaťročiach zabudnuté americká výskumníčka Madeline Vadkerty. A tá sa rozhodla zrekonštruovať osudy tejto mladej rodiny. No a práve ona, Madeline Vadkerty je aj hostkou nášho dnešného podcastu. Špeciálny podcast Odkrývanie, v ktorom cez konkrétne ľudské príbehy odhaľujeme temné, ale aj biele miesta našej nedávnej minulosti, vám spolu so SME prináša Dokumentačné stredisko holokaustu. Moderátorka Soňa Gyarfašová pôsobí v RTVS a mapuje osudy pamätníkov dvoch totalít. Odkrývanie si ako podcastovú minisériu budete môcť vypočuť každé dva týždne, vždy vo štvrtok. – Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Odkrývanie a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/brifing – Ďakujeme, že počúvate podcast Odkrývanie.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Napriek masívnej protižidovskej propagande v réžii Slovenského štátu sa našli ľudia, pre ktorých bola viac osobná skúsenosť so židovskými obyvateľmi. A tak im aj v tých najhorších chvíľach pomáhali. Anna Hanzová pochádzala z východoslovenskej dedinky Hanušovce, Letícia Tandlmajerová bola zasa mestské dievča zo západoslovenského Hlohovca. Prvá bola evanjelička, tá druhá katolíčka. Obe mali dvadsať rokov a hoci sa nikdy nestretli, boli si v niečom veľmi podobné - obe mali podľa všetkého silný cit pre spravodlivosť. Keď sa totiž režim vojnového Slovenského štátu rozhodol deportovať svojich vlastných obyvateľov, len preto, že mali židovský pôvod, nedokázali sa tieto dve mladé ženy na to všetko len tak nečinne pozerať. A prenasledovaným židovským priateľom aj v tých najhorších situáciách pomôcť. Hoci aj ony, obe mladé ženy v týchto časoch v mnohom riskovali, keď chceli pomôcť svojim prenasledovaným priateľom a známym- nariadenie ministerstva vnútra totiž hovorilo jasne. Za takúto pomoc hrozil prenasledovaným koncentračný tábor Ilava. Podľa vlastných spomienok však nemohli konať inak - Annou otriasol pohľad na nákladné vlaky, ktoré mierili do neznáma a Letíciou zasa to, keď videla miesto, kde zaisťovali židovských obyvateľov. Ako teda vnímali tieto mladé ženy Tisov režim? Prečo vlastne pomáhali svojim prenasledovaným židovským známym? A prečo niektorí pomáhali a iní, ktorých ani zďaleka nebolo málo, nemali problém ublížiť? Aj tieto otázky sme si položili s našou dnešnou hostkou - je ňou etnologička Monika Vrzgulová, ktorá pôsobí na Ústave etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied. Roky skúma otázku pamäti a spomínania na holokaust a druhú svetovú vojnu. Zachytila príbehy preživších holokaustu, ale v jednom zo svojich výskumov aj to, ako vnímala perzekúcie židovskej komunity väčšinová spoločnosť. A pri tomto svojom výskume objavila aj príbehy dvoch žien, o ktorých bude v nasledujúcich minútach reč. Špeciálny podcast Odkrývanie, v ktorom cez konkrétne ľudské príbehy odhaľujeme temné, ale aj biele miesta našej nedávnej minulosti, vám spolu so SME prináša Dokumentačné stredisko holokaustu. Moderátorka Soňa Gyarfašová pôsobí v RTVS a mapuje osudy pamätníkov dvoch totalít. Odkrývanie si budete môcť vypočuť každé dva týždne, vždy vo štvrtok.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Správa o živote Židov na východe patrí podľa historikov k najväčším nacistickým hoaxom a lžiam. Koncept reportáže, ktorá opisuje idylický život deportovaných v novom domove, korigovali vysokí nacistické pohlavári Eichmann a Himmler a napísal ju dovtedy málo známy korešpondent z Bratislavy, Fritz Fiala. Písal sa 7.november 1942 a v novinách Gardista, Slovák, Slovenská politika aj v nemeckom Grenzbote vyšla rovnaká reportáž. Hovorila o živote Židov na východe. No a farbisto opisovala, ako sa žije ľuďom deportovaným zo Slovenska v novom svete. Jej riadky aj po rokoch znejú priam šialene. "V uliciach mesta sa ľudia len tak hemžia... Vidím domy z betónu a tehál, všetko čisté, obrovské spálne, vykladané umyvárne, cesty lemované mladými stromčekmi... Všetci Židia vyhlasujú, že sa s nimi zaobchodí spravodlivo a v každom ohľade ľudsky." V reportáži, o ktorej je reč, sa hovorí aj o vykladaných kúpeľnách, obrovských spáľnach či rúžoch a púdroch z Paríža, ktoré majú Židia vo svojom novom domove. Cituje aj deportovaných, ktorí za sebou volajú veľkolepo ostatných - poďte k nám. Iba to ľutujú, že tam nie sú ešte všetci, písal ich autor. Bol to novinár Fritz Fiala, ktorý pôsobil v Bratislave. Fiala však nebol obyčajný novinár, ale nacistický agent, ktorý zároveň pracoval pre viaceré nacistické spravodajské služby aj kontrašpionáž. No a cieľ jeho reportáže bol jasný - dementovať tieň podozrenia a správy, ktoré sa čoraz častejšie začali objavovať - že na východe slovenských Židov priemyselne a cieľavedome vraždia. Reportáž vyšla v čase, keď Slovensko vyviezlo 57-tisíc svojich niekdajších obyvateľov a nemeckej strane platilo za to 500 ríšskych mariek z majetku deportovaných. Historici dnes bez preháňania hovoria o tejto reportáži ako jednom z najväčších a najhanebnejších nacistických hoaxov. K jej obsahu povedali pre uverejnením svoje dokonca najvyšší nacistickí pohlavári - jej koncept čítal samotný architekt holokaustu Adolf Eichmann a dokonca šéf SS Heinrich Himmler. Falošná reportáž o tom, ako to vyzerá na východe, kam boli Židia deportovaní, si už žila vlastným životom a pre nacistov zohrala dôležitú úlohu aj neskôr. Eichmannovi napríklad ďalšie dva roky slúžila na to, aby do Osvienčimu či iných nacistických táborov nepustil Medzinárodnú komisiu Červeného kríža - a práve na túto reportáž o idylickom živote Židov sa odvolával. Kto bol teda Fritz Fiala, ktorý stál za touto propagandistickou reportážou a jedným z najväčších nacistických hoaxov? Akú úlohu pri nej zohral a akú úlohu zohral ako nacistický agent? Prečo mu nakoniec pred spravodlivým trestom zachránila kožu Štátna bezpečnosť? A ako je možné, že dožil svoj život ako ctihodný občan?See omnystudio.com/listener for privacy information.

Právnika Antona Vašeka, ktorý riadil 14. "židovské" oddelenie ministerstva vnútra pre jeho moc rozhodovať o existencii prenasledovaných, nazývali v tých časoch ak židovský kráľ. Vo svojich 37 rokoch patril k najmocnejším mužom ľudáckeho režimu, v skutočnosti to však bol gambler, ktorý prehral desaťtisíce v hazardných hrách a v kartách. A zdrojom jeho financii boli úplatky - posledné peniaze od zúfalých ľudí, ktorí sa snažili zachrániť si svoj život. Jeho šofér po vojne svedčil aj o tom, ako ho vozil z hotela Carlton, kde hral až do rýna, rovno do práce na ministerstvo vnútra, kde bol prednostom 14.oddelenia. Od apríla 1942 sa stal tiež hlavným režisérom deportácii prenasledovaných židovských obyvateľov. Za jeho pôsobenia sa začali rodinné transporty a  v snahe splniť predstavu Alexandra Macha o rýchlych a efektívnych deportáciach, povolal na pomoc do okresných miest Hlinkovu gardu. Samotné transporty sa často nevyhli tým najväčším násilnostiam. Hoci v lete 1942 sa dozvedel od utečenca z Lublinskej oblasti, čo sa deje na východe s vyvezenými ľuďmi, deportácie pokračovali až do októbra. V prvej vlne takto vyviezli 57-tisíc ľiudí a Vašek bol pripravený aj na pokračovanie. Kto bol teda muž zodpovedný za deportácie, ktorý ako právnik nerešpektoval ideu spravodlivosti a v konečnom dôsledku ani platné právo, no odvolával sa na ne pri vlastnom retribučnom procese? Ľutoval svoje obete alebo iba sám seba, keď ho po vojne postavili pred súd? O tom všetkom bude hovoriť Soňa Gyarfašová v podcaste Odkrývanie s Jánom Hlavinkom, ktorý je riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu a historikom Historického ústavu SAVSee omnystudio.com/listener for privacy information.

V čase, keď Slovenský štát deportoval dve tretiny svojich židovských obyvateľov do nacistických koncentračných táborov, sa začala na východe Slovenska, v Medzilaborciach unikátna záchranná akcia židovskej komunity. Po odhalení sa dostala pod drobnohľad Tretej ríše a na dôslednom vyšetrení trval minister vnútra Alexander Mach. Aj v druhej časti nášho podcastu Odkrývanie Vám prinášame jeden silný ľudský príbeh. Predstavíme si osud mladej židovskej ženy z východoslovenských Medzilaboriec. Vtedy iba 18-ročnej Miriam Rubinovej, ktorej sa podarilo ujsť z vojnového Slovenského štátu cez Tretiu ríšu až do neutrálneho Švajčiarska. Cestu absolvovala v nákladnom vagóne s dreveným uhlím a jej útek v tom čase nebol zďaleka unikátnym. Vo východoslovenských Medzilaborciach sa v roku 1942 rozbehla unikátna záchranná akcia ľudí, ktorým hrozilo prenasledovanie alebo smrť. Nacisti však tento smelý plán po čase odhalili - tým, ktorých chytili hrozila smrť. A rozbehlo sa vyšetrovanie, ktoré malo jasný cieľ - odhaliť organizátora. O vlakoch nádeje, ktoré mali byť poslednou záchranou pre židovských obyvateľov z východného Slovenska, písal vo svojej štúdii náš dnešný hosť - riaditeľ Dokumentačného strediska holokaustu Ján Hlavinka. Moje meno je Soňa Gyarfašová a hovoriť budeme aj o tom, ako po desaťročiach vlastne objavil túto neznámu tému. Špeciálny podcast Odkrývanie, v ktorom cez konkrétne ľudské príbehy odhaľujeme temné, ale aj biele miesta našej nedávnej minulosti, vám spolu so SME prináša  Dokumentačné stredisko holokaustu. Podcast moderuje Soňa Gyarfašová, ktorá pôsobí v RTVS a mapuje osudy pamätníkov dvoch totalít. Odkrývanie si budete môcť vypočuť každé dva týždne, vždy v stredu.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Pred 80 rokmi, presne 9.septembra 1941 bol na Slovensku prijatý Židovský kódex. Ľudia židovského pôvodu ním prišli o všetky svoje práva. Začíname s druhou sériou nášho podcastu Odkrývanie -  symbolicky v Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia - 9. september sa totiž úzko spája s minulosťou našej krajiny, s ktorou sme sa doteraz nevyrovnali. Podcast Odkrývanie pripravuje denník Sme s Dokumentačným strediskom holokaustu - našim stálym hosťom je jeho riaditeľ historik Ján Hlavinka. V prvej časti násho podcastu sa pozrieme na príbeh 23-ročnej Alice Hercogovej, ktorá sa po vzniku Židovského kódexu nemohla ako Židovka vydať za svojho snúbenca.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Láska, ktorá je silnejšia ako vojna. Možno by to znelo príliš pateticky, keby sa tento príbeh skutočne nestal. Ona bola odvážna mladá žena, ktorá nedokázala zniesť nespravodlivosť, on mladý muž ponižovaný pre svoj židovský pôvod, ktorý počas deportácii prišiel o svojich najbližších. Ak sa počas prvej vlny deportácii zachránil Bernarda Schönbrun vďaka šťastnej náhode, pri tej druhej úradoval možno o čosi viac osud. V turbulentnom lete 1944 sa totiž zoznámil so ženou, ktorá sa mal stať preňho v tom čase osudovou. Keď vtrhli po vypuknutí povstania na Slovensko nacistické okupačné sily a rozbehli sa znova deport Anna Krajčová sa rozhodla mladému Bernardovi Schönbrunovi, ktorý mal falošné papiere na meno Jozef Knežo - to si nechal nakoniec aj po vojne -pomôcť. A pomáhala mu aj napriek obrovskému riziku, ktoré hrozilo jej aj jej rodičom. Ak by sa tento čin prezradil, Nemci by ich popravili. Po vojne sa stali Bernard a Anna manželmi a prežili spolu celý život. To je len jeden príbeh záchrany z obdobia druhej svetovej vojny spomedzi tých, ktorí získali titul spravodlivých medzi národmi. V dnešnej časti nášho podcastu si cez príbeh manželov Knežovcov pripomenieme príbeh občianskej statočnosti, ale zachránených. Rozprávať sa budeme tentokrát s dvoma historikmi - autorom prvej ucelenej monografie o holokauste na Slovensku Ivanom Kamencom, ktorá sa v časoch totality šírila ako samizdat a rovnako s riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu Jánom Hlavinkom. Obaja zároveň pôsobia na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Špeciálny podcast Odkrývanie vám SME prináša spolu s Dokumentačným strediskom holokaustu. Podcast moderuje Soňa Gyarfašová, ktorá pôsobí v RTVS a mapuje osudy pamätníkov dvoch totalít. Odkrývanie si budete môcť vypočuť každé dva týždne, vždy v stredu.​See omnystudio.com/listener for privacy information.

Za tragédiou, akou bol holokaust, sú konkrétne mená. Konkrétni ľudia, ktorí boli zodpovední za konkrétne zločiny. A chceme, aby zazneli aj tieto ich mená. Jedným z nich bol aj muž, ktorého označovali ako pravú ruku Adolfa Eichmanna a posledná kapitola jeho pôsobenia je spojená aj so Slovenskom. V roku 1944, keď boli už do nacistických koncentračných táborov vyvezené 2/3 židovského obyvateľstva, prišiel túto misiu nacistov dokončiť on osobne. Veliteľ koncentračného táboru v Seredi Alois Brunner stál pri druhej vlne deportácii a posledné transporty odtiaľto vypravoval ešte v čase, keď sa Tretia ríša rútila k svojej porážke Hoci všetci tušili kam zmizol, spravodlivosť podobne ako pri iných nacistických zločincoch. Kto bol teda fanatický nacista Alois Brunner, ako bol spojený s prvou aj druhou vlnou deportácii a prečo ušiel svojmu trestu, hoci stál za mnohými zločinmi proti ľudskosti vo viacerých európskych štátoch? Špeciálny podcast Odkrývanie vám SME prináša spolu s Dokumentačným strediskom holokaustu. Podcast moderuje Soňa Gyarfašová, ktorá pôsobí v RTVS a mapuje osudy pamätníkov dvoch totalít. Odkrývanie si budete môcť vypočuť každé dva týždne, vždy v stredu. See omnystudio.com/listener for privacy information.

V našom dnešnom rozprávaní sa vyberieme do domu na obávanej Edlovej ulici v Bratislave. Tá figuruje v spomienkach mnohých preživších, ktorí sa vyhli prvej vlne deportáciam. Po rozbehnutí tej druhej tu končili židovskí obyvatelia a so strachom sa vtedy šepkalo, že je to miesto, z ktorého sa po zaistení už nikto nevráti. Patronát nad ním mal vtedy tridsiatnik Gustav Hauskrecht. Rodák z Bratislavy a presvedčený hitlerovec, ktorý všetko tam riadil, no sám s obľubou židovských väzňov vyšetroval a pátral po ich rodine či priateľoch. Jeho metódy boli obzvlášť kruté. Jednému vyšetrovanému vytĺkli zuby sekáčikom, inému rezali uši. S jeho pôsobením na úradovni na Edlovej ulici sa spájajú aj ďalšie zločiny - vraždy zadržaných ľudí, ktoré vyšli najavo pri retribučných procesoch. Zdokumentovaných bolo najmenej desať prípadov. Takto tu zavraždili aj muža, ktorý prišiel hľadať svoju zatknutú 80-ročnú matku. Zodpovedný je tiež za približne 5000 životov ľudí, ktorí prešli jeho vyšetrovňou a skončili v nacistických koncentračných táboroch. Kto bol teda v skutočnosti snaživý bratislavský nacista Gustav Hauskrecht a prečo ušiel akémukoľvek trestu? Aj o tom budeme hovoriť v našom podcaste Odkrývanie - tentokrát s historikom Michalom Schvarcom z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, autorom tohto unikátneho výskumu. Podcast moderuje Soňa Gyarfašová, ktorá pôsobí v RTVS a mapuje osudy pamätníkov dvoch totalít. Odkrývanie si budete môcť vypočuť každé dva týždne, vždy v stredu.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Dnes sa spolu pozrieme na tému odboja a príbehy, ktoré vám predstavíme, budú dokonca dva. Jedna bola mladá lekárka, druhá neohrozená dôstojníčka. Jedna sa zapojila do domáceho odboja, druhá do toho zahraničného. Obe mali židovský pôvod a pravdepodobne sa spolu nikdy nestretli. Ale spájalo ich toho viac. Spoločné mali najmä presvedčenie, že nemôžu len tak čakať na svoj osud, ale musia sa mu vzoprieť, a preto sa aj ony samy zapojili do odboja a boja za slobodu. A obe spoznali aj tú najhoršiu stránku ľudáckeho režimu a toho, ako sa vedel porátať so svojimi politickými odporcami. Aké boli príbehy a osudy krehkých žien, ktoré sa rozhodli postaviť proti nacistickej a ľudáckej totalite? Aj to si povieme v našom dnešnom podcaste, v ktorom si predstavíme dve ženy - sú to Hela Volanská a Chaviva Reiková. V našom dnešnom podcaste, kde si tentokrát predstavíme dva príbehy, budú vystupovať aj dvaja hostia - už tradične je to riaditeľ Dokumentačného strediska holokaustu historik Ján Hlavinka a tiež historik Martin Posch, ktorý pôsobí rovnako v Dokumentačnom stredisku holokaustu aj na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Špeciálny podcast Odkrývanie vám SME prináša spolu s Dokumentačným strediskom holokaustu. Podcast moderuje Soňa Gyarfašová, ktorá pôsobí v RTVS a mapuje osudy pamätníkov dvoch totalít. Odkrývanie si budete môcť vypočuť každé dva týždne, vždy v stredu.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Takmer každý dnes už pozná románový príbeh dvoch odvážnych židovských väzňov - Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, rodákov zo Slovenska, ktorí ušli z koncentračného tábora Auschwitz, aby podali svetu správu o nacistických zločinoch. Skoro neznámy však dodnes zostáva príbeh iného rodáka zo Slovenska, ktorý rovnako ako oni ušiel z nacistického pekla - a bolo to dokonca ešte dva roky pred nimi. Aj on chcel podať svetu svoje svedectvo. Mladý Dionýz Lenard, chlapec krehkej postavy, ušiel takmer ako akčný hrdina svojim väzniteľom z táborov dvakrát. Miloval dobrú literatúru a sám písal prvé nesmelé básne. No zostal po ňom iba jediný list - svedectvo o tom, čo kedysi prežil. Jeho vyše 40-stranova sprava, ktorou chcel zmenit chod dejín, vsak v čase svojho vzniku odozvu nenašla. A my si jeho pribeh pripomenieme aj v nasom dnesnom podcaste. Špeciálny podcast Odkrývanie vám SME prináša spolu s Dokumentačným strediskom holokaustu. Podcast moderuje Soňa Gyarfašová, ktorá pôsobí v RTVS a mapuje osudy pamätníkov dvoch totalít. Odkrývanie si budete môcť vypočuť každé dva týždne, vždy v stredu.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Aj po 75 rokoch zostávajú neznáme mená mnohých zo strojcov holokaustu na Slovensku alebo mená ľudí, ktorí stáli pri vytvorení podmienok, nevyhnutne vedúcich k tejto tragédii. V dnešnej tretej časti nášho podcastu Odkrývanie sa pozrieme na príbeh človeka z druhej strany barikády. Bol to nenápadný úradník s veľkým vplyvom, ktorý počas druhej svetovej vojny ako sivá eminencia režíroval v Slovenskom štáte arizácie, teda štátom riadené okrádanie židovského obyvateľstva. Nikdy za to neniesol zodpovednosť. A pred 75 rokmi zmizol s časťou peňazí, ktoré ukradli deportovaným ľuďom, takmer bez stopy. Hoci sa dostal aj na zoznam hľadaných zločincov, jeho pravú tvár sme spoznali až nedávno. Kto bol teda v skutočnosti pravý režisér arizácie na Slovensku Augustín Morávek? O tom bude hovoriť Soňa Gyarfašová, ktorá roky v RTVS mapuje konkrétne osudy pamätníkov 20. storočia, s riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu a historikom Historického ústavu SAV Jánom Hlavinkom, ktorý objavil skutočnú tvár Augustína Morávka.See omnystudio.com/listener for privacy information.

V podcaste s názvom Odkrývanie, kde spolu s Dokumentačným strediskom holokaustu odkrývame temné aj biele miesta našej minulosti a po 75 rokoch sa k tragédii holokaustu vraciame cez konkrétne ľudské osudy. Dnes si predstavíme príbeh Zoltána Breinera. Mal iba šesť rokov, keď ho deportovali spolu s rodičmi z Humenného, kde žili, za hranice Slovenska. Nepísal sa však vtedy rok 1942 – no udalosti, o ktorých hovoríme sa stali ešte oveľa skôr. Je to kapitola našej histórie, ktorá zostáva doteraz aj podľa historikov takmer neznáma – už v roku 1938 deportoval zo svojho územia – za hranice ľudácky režim tisíce obyvateľov so židovským pôvodom. Nestali sa to pod nátlakom Nemcov, ale z ich vlastnej iniciatívy samotných ľudákov. „Deportácie z roku 1938 považujú mnohí historici za začiatok holokaustu na Slovensku," hovorí riaditeľ Dokumentačného strediska holokaustu Ján Hlavinka, ktorý dodáva, že pri vývoze niekoľkých tisícov ľudí však radil známy nacistický pohlavár Adolf Eichmann. Ako to, že aj dnes zostáva táto história neznáma a takmer vôbec sa o nej nevie? Prečo sa to všetko stalo a ako vnímal tieto udalosti v tom čase šesťročný Zoltán Breiner? Aj to zaznie v našom podcaste, kde sa s riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu a historikom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Jánom Hlavinkom rozpráva Soňa Gyarfašová, ktorá mapuje v RTVS roky konkrétne osudy pamätníkov 20.storočia. Nabudúce: V ďalšej časti nášho podcastu, ktorý Vám prinesieme o dva týždne, zaznie príbeh režiséra arizácii Augustína Morávka. See omnystudio.com/listener for privacy information.

V prvej časti podcastu Odkrývanie sa vyberieme na miesto, kde už nič nepripomína, že sa tu diali tie najhoršie zločiny proti ľudskosti. Takmer všetci, ktorí sem prišli, skončili o pár hodín na rampe – v plynovej komore. Na prvý pohľad to však vyzerá, akoby toto miesto ani nikdy neexistovalo. Nacisti ešte stihli po vyhladzovacom tábore Sobibor starostlivo zahladiť všetky stopy. Dnes je tu len pamätná tabuľa, hustý les a zelená lúka. Hoci sa o tom takmer nevie, práve najviac ľudí židovského pôvodu deportovaných zo Slovenska nezavraždili nacisti v koncentračnom tábore Auschwitz, ale v Sobibore. Dnes vieme o jedinom z nich, ktorý prežil - volal sa Jozef Schnitzer a s jeho najbližšími ho deportovali zo Sabinova. Po svojom úteku vydal o všetkom svedectvo, no donedávna bolo takmer zabudnuté. Soňa Gyarfašová sa o tomto príbehu rozpráva s riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu a historikom Jánom Hlavinkom. S odstupom 75 rokov od konca druhej svetovej vojny sa vrátime k tragédii holokaustu aj v špeciálnom podcaste Odkrývanie, ktorý vám SME prináša spolu s Dokumentačným strediskom holokaustu. Podcast moderuje Soňa Gyarfašová, ktorá pôsobí v RTVS a mapuje osudy pamätníkov dvoch totalít. Odkrývanie si budete môcť vypočuť každé dva týždne, vždy v stredu.See omnystudio.com/listener for privacy information.