Americkí prezidenti: Od izolacionizmu k superveľmoci

„Bolo by iróniou osudu, keby sa moja administratíva musela zaoberať predovšetkým medzinárodnými záležitosťami.“ To sú slová Woodrowa Wilsona z roku 1913, teda krátko po tom ako po svojom veľkom víťazstve vo voľbách nastúpil do úradu prezidenta Spojených štátov amerických. Netrvalo to dlho a táto irónia sa nakoniec stala realitou. Spojené štáty, ktoré sa tradične držali stranou od európskych sporov, museli voľky-nevoľky vstúpiť do veľkého konfliktu – nazývanom prvá svetová vojna. A táto situácia sa zopakovala o dve desaťročia neskôr, keď sa Amerika za prezidentúry Franklina Delano Roosevelta ocitla po útoku na Pearl Harbor zo 7. decembra 1941 náhle a oboma nohami v dejisku druhej svetovej vojny. Práve zapojenie tejto krajiny zakaždým zmenilo európske či východoázijské bojisko na skutočne globálne meranie síl. Obaja americkí prezidenti pritom museli čeliť domácemu izolacionizmu, prítomnom v americkej politike po dlhé obdobie. K svetovým udalostiam sa však postavili ako málokto - s veľkou dávkou idealizmu, ktorý akoby sa tak stal druhým pólom americkej zahraničnej politiky. Ako sa teda povestný americký spiaci obor prebúdzal a ako vkročili Spojené štáty do ringu dvoch svetových vojen? A ako si s touto mimoriadnou úlohou poradili americkí prezidenti? Moje meno je Jaro Valent, som šéfredaktor časopisu Historická revue a rozprávať sa budem s historikom Martinom Poschom z HÚ SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.