Synovské právo – 13. august

„Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani kozliatko, aby som sa poveselil s priateľmi…“ Evanjelium podľa Lukáša 15:29 Staršiemu synovi chýbala radosť. Vyzeralo to tak, že keby mal správne podmienky, tak by sa radoval. Patrilo mu všetko, čo mal otec. Pokiaľ šlo o neho, zdá sa, že to bol tvrdo pracujúci muž a mal zorganizovaný život. Napriek tomu nebol šťastný To platí aj pre mnohých kresťanov. Je to preto, že plné práva synov vystriedalo otroctvo. Ľahko skĺzneme do zákonníckeho vzťahu s Bohom. Dokážeme dlho diskutovať o tom, čo kresťan môže a čo nemôže robiť, ale nedávame mnoho priestoru pre rozhovor o Ježišovi a Jeho diele. Ježiš nenaplňuje srdce a myseľ, a preto Ním neprekypujú ani ústa. Chudák starší syn! Myslí si, že teľa by ho spravilo šťastným. Radosť sa pre neho spája s veselým večerom. Nerozmýšľa o tom, že čoskoro bude opäť pracovný deň. Cesta do kresťanskej radosti nie je žiadnou strhujúcou skúsenosťou. Mnohí si to mysleli, ale sami na sebe zistili, že prešlo pár týždňov a nič sa nezmenilo. No cesta k radosti je cestou k plným synovským právam. Pre mladšieho syna sa otcovo objatie stalo požehnaním. A práve to potrebuje aj starší syn. Kedy si sa naposledy vrhol do náručia svojho Spasiteľa? Kedy si naposledy videl Otca, ako ti beží v ústrety, roztvára náruč a bozkáva ťa? Skutočný a živý kresťan navždy zostane zo vzťahu k Bohu ako dieťa. Sám osebe vždy budeš stratený. Vždy budeš potrebovať milosť — nezaslúženú milosť. A nádherné je, že budeš šťastný, keď za nič dostaneš všetko. Musíš zabudnúť na všetko, čo si a čo si urobil. Potom sa môžeš pozrieť do tváre svojho Otca. Musíš nechať prúdiť Jeho lásku cez teba. Si Jeho milované dieťa. Hans Erik Nissen